2. nedeľa „cez rok“ – rok B
Bratia, telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? Ale kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch. Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.
1 Kor 6, 13c–15a. 17–20
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Umelci všetkých vekov sa usilovali svojím géniom znázorniť krásu človeka. Jedni okresávali mramorové balvany, iní vnášali na plátno spleť farieb alebo skladali slová do veršov. Cieľom všetkých bolo, postaviť pred človeka jeho vlastnú hodnotu a vyjadriť, aké krásne je Božie dielo, ktoré sa volá človek. Torzá antických sochárov, cez Michelangelovho Dávida alebo Vinciho Mona Lisu, pripomínajú nielen talent umelcov, ale aj pravú hodnotu človeka. Ak sa aj prevažná väčšina z nás navonok nepodobá Venušiam, Apolónom, Dávidovi či Mona Lise, predsa si pred týmito dielami uvedomujeme, že človek je niečo krásne a posvätné.
Na túto posvätnosť ľudského tela nás upozorňuje aj apoštol Pavol, keď hovorí, že ľudské telo je chrámom Ducha Svätého, teda príbytkom nielen duše, ale priam Boha. Všetka krása, ktorú sa usilovali ospievať umelci, dostáva pod vplyvom Božej milosti nadprirodzený ráz. Prekračuje hranice prírody a človeka pozdvihuje vysoko k Bohu. Kniha Žalmov o nás píše aj tieto vety: Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom (Ž 8, 4–9). Aj
z týchto slov plynie, že človek sa stáva nie smutne známym „nadčlovekom“, ale svätým človekom.
Biblická reč veľmi nerozdeľuje človeka na telo a dušu, berie ho skôr ako jeden celok. Ak potom rozprávame o zodpovednosti za dušu, musíme zodpovednosť rozšíriť aj na telo. A keby telo bolo iba nástrojom duše, aj vtedy musíme mať k nemu úctu, rešpekt a zodpovednosť. Veď telom a cez telo vykonávame všetko dobré, čím si chceme zaslúžiť nebo.
Kresťania v Korinte dobre nechápali Pavlove slová o skutočnej slobode. Začali ju zneužívať vo svoj neprospech a úpadok. Pavlov výrok: Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť…, citovali možno len z prvej polovice. Apoštol však uvádza veci na správnu mieru a udiera klinček po hlavičke v tej oblasti, ktorá bola vtedy aj dnes, mimoriadne aktuálna – oblasť čistého, mravného života. Orgie dávnych čias, keď sa z jednej strany až príliš dbalo na telo, ale na druhej strane sa potupovalo, prechádzali vývojom spoločnosti do stále rafinovanejších foriem, lenže podstatu si zachovali. Smilstvo v akejkoľvek podobe prežiera človeka ako rakovina. Najskôr neviditeľne, až napokon prepukne v otvorenú skazu. Na nemorálnosť padali národy, na nemravnosť padá viera v Boha aj dôstojnosť človeka.
Dnes nás trápi množstvo nešvárov, ktoré otravujú život a ničia ho, ale akosi sa nechce nikomu nahlas povedať, že v ich pozadí stojí nemravnosť. Množstvo rozvodov, predčasné a nepremyslené manželstvá, odpor manželov voči dieťaťu, zámena slova láska za slovo sex, návrat určitých chorôb, ktoré v minulosti boli viac-menej na ústupe, názor, že zdržanlivosť je prežitkom, presvedčenie, že človek môže využiť všetko, dokonca aj v negatívnom zmysle – to je ovocie, ktoré sa rodí z uvoľnených mravov a z akéhosi falošného hrdinstva, ktoré stavia svoju výšku na amorálnosti.
Šokujú nás obrázky z koncentračných táborov, bolestne vnímame zábery z vojen a teroristických akcií a pýtame sa: Je to možné? Ako niečo také môže urobiť človek? A vôbec, je to ešte človek? A hoci nám niekedy z toho možno postojí rozum, je to príznak našej nedôslednosti. Len čo sa začneme hrať s morálnymi otázkami, len čo začneme brať naľahko mravnú stránku života, len čo si nevšimneme malých iskričiek zla, tak sa dostaneme do situácie, ktorú sme ani nechceli. Úcta voči ľudskému telu, úcta voči normálnemu životu, úcta v konečnej miere voči človeku a dôstojnosť človeka, sú živelne späté s tým, že telo pokladáme za čosi posvätné. Nie bez dôvodu prikazuje Cirkev pri určitých sviatostiach pomazať ľudské telo posväteným olejom. To hovorí veľa, ale žiaľ, tak ťažko to mnohí chápu!
Po ulici kráčal chlapec. Mal zmrzačenú pravú ruku a ľavú nohu ťahal za sebou. Keď ho uvideli jeho rovesníci, začali sa mu vysmievať. On im však neodpovedal a snažil sa nevšímať si ich. Chcel ísť ďalej, ale chalani začali ešte viac, ba jeden z nich ho so smiechom sotil a chlapec padol. Vtom k nim pribehol s veľkým krikom neznámy muž. Tí traja zutekali. Chlapec sa medzitým zodvihol a čistil. V očiach mal slzy. Poďakoval sa mužovi a šiel ďalej.
V súčasnom období sa robí veľmi mnoho pre záchranu tela a k jeho zdokonaľovaniu. Začínajúc športom, cez odstraňovanie a úpravy „chýb krásy“, až po zdravotníctvo, ktoré sa stále zdokonaľuje. Buďme však dôslední a dbajme nielen o krásu, zdravie, príťažlivosť, ale aj o svätosť.
Napokon si zopakujme dôležité slová apoštola Pavla: Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy.
Buďme v tejto láske voči chrámu každého ľudského tela dôslednejší!