Ľudia sú už takí, že časom im všetko zovšednie. Vidíme to už u malých detí, ktoré sa s novou hračkou vydržia zahrať iba určitú krátku dobu, a potom ju odložia, niekedy na určitý čas, inokedy navždy. Dospelým ľuďom zasa postupne zovšednie život aj so všetkým, čo prináša. Zovšednie práca, cestovanie, často aj peniaze, domov… Je však smutné, že niekedy zovšednejú aj veci, ktorými nás Boh chce prebúdzať z našej všednosti. To, čo by malo byť hybnou silou nášho života, stáva sa šedým a nepotrebným…

Mala by vari byť aj táto nedeľná omša a veľký zázrak premenenia v nej iba niečím všedným? Nestala sa nám časom iba povinnosťou? Lenže sám Kristus, ktorý sa premenil pred Petrom, Jakubom a Jánom, chce nás pri nej očistiť a oslobodiť od všednosti. Vzbudzuje v nás opravdivý zážitok stretnutia sa s Bohom, ktorý má vyústiť v naše radostné zvolanie: Rabbi, dobre je nám tu!

Všednosť je veľkým nebezpečenstvom, ktoré môže v nás zničiť mnohé krásne a ušľachtilé hodnoty. Uvažujme, napríklad, nad krásou manželskej lásky. Akonáhle manželia dovolia jej zovšednieť, akonáhle ju prestanú živiť, všetko to krásne, čo im prinášala, stane sa nudným, obmedzujúcim a hodným zahodenia. Takéto manželstvo sa ocitne na pokraji priepasti, a aby nestroskotalo, treba lásku oprášiť zo všednosti, oživiť ju novou silou a novým duchom, aby zasa spĺňalo svoju mimoriadnu úlohu vo vzťahu muža a ženy. To isté platí o rodine, práci, štúdiu, záujmoch… Aj tie treba oprašovať zo všednosti a oživovať ich, aby spĺňali svoju úlohu.

Všednosť nebezpečne útočí aj na duchovnú oblasť. Keď sa nám zunuje konanie dobra, svätá omša, láska k Bohu a jej rôzne prejavy, keď nám zovšednie naša viera, vtedy sa ocitneme na okraji priepasti, ktorá je hlbšia a nebezpečnejšia ako priepasť v pozemskom živote. Je dôležité, aby sme svoj život napĺňali živou, stále novou a vynaliezavou láskou k Bohu.

Ježiš Kristus je na pomoci každému, kto sa chce zbaviť všednosti života a každý deň znovu a znovu hľadá vo svojom srdci a duši novú a väčšiu lásku k Bohu. Lebo láska nemôže zostať na jednom bode, nemôže sa stať mŕtvou, ale musí stále rásť. Rastie naša/moja láska k Bohu? Prispievam k jej rastu aj v mojej rodine, v práci, v škole, v spoločenstve…?

Mnohým je známe meno Carlo Caretto (1910 – 1988), ktorý bol predsedom katolíckej mládeže Talianska, prispieval do katolíckych časopisov, písal knihy a bol uznávaný ako sebavedomý muž, ktorý veľa urobil pre Cirkev. Ale prišla kríza. Svoje celoživotné vyznanie zhrnul v knihe Veď Ty si môj Otec. Píše: Vtedy (v čase krízy) som zažil mohutný Boží zásah do môjho života. Keď som Bohu kládol otázky, namiesto odpovedí namieril zakaždým proti mne radikálnu požiadavku – teba chcem. Už nechcem tvoju činnosť, ale chcem tvoju lásku, preto sa vzdaj všetkého. Poď so mnou do púšte a tam prehovorím k tvojmu srdcu. A ja som šiel a začal som chápať Božiu lásku k ľuďom. Pochopil som, že Boh nestojí po boku boháčov alebo pohodlných, ktorí potrebujú k modlitbe trávniky, pohodlie a všetko naj… Pochopil som, že Boh je s chudobnými, je s matkou, ktorej sa motá pod nohami plno detí, je s roľníkom, ktorému ťažká robota odobrala reč, a keď sa chce modliť, nezvýši mu sila na iné, len na ťažký vzdych.

Tento veľký muž odišiel do púšte, na Saharu, aby tam oživil svoju lásku k Bohu. Odišiel do púšte, aby sa zbavil všednosti. Ale čo my? My nemôžeme odísť do púšte, ale púšťou je aj izba v ktorej žijeme, asfalt našich ciest, ale aj miesta, kde ľudia žijú v hojnosti. Púšťou sú naše rodiny, mestá, ale aj naše duše. Tam všade máme pracovať s horlivou láskou k Bohu, s odstraňovaním vlažnosti a všednosti, ktorá ničí veľké veci. A k tomu nám pomáha Eucharistia, táto úžasná a jedinečná možnosť stretnutia sa s Bohom, ktorý nás neustále uchvacuje svojou láskou.

Túto skutočnosť nám pripomína dnešná nedeľa a pozýva nás, aby sme sa oživili zážitkom apoštolov a zakúsili ten istý okamih so stretnutia s osláveným Kristom ako ho prežili oni.