Keď štartuje alebo pristáva lietadlo, rozsvieti sa nad cestujúcimi nápis: Pripútajte sa! Tento nápis trvá iba nevyhnutný čas, následne sa cestujúci môžu odpútať a podľa vôle chodiť, sedieť, ležať, jesť … Za daných okolností je však potrebné, aby človek zostal chvíľu pripútaný, priviazaný, a aby si tak chránil zdravie a život.

Horšie je však, keď sa človek začne natrvalo pripútavať k hodnotám tohto sveta, neraz až do takej miery, že si život bez nich už nedokáže ani predstaviť. Môže to byť napríklad iný človek, obľúbená činnosť, práca, dobré jedlo, alkohol, drogy, sexuálna neviazanosť … V nejednom prípade počujeme tvrde nie: Ja by som si bez toho už nedokázal život ani predstaviť. A bohužiaľ, často je pravdou, že takýto zlý návyk pripraví človeka aj o život. Koľko podobných viet odznelo možno aj v našom živote, pričom si ani veľmi neuvedomujeme, že vedome a dobrovoľne sa stávame otrokmi niekoho alebo niečoho.

Pritom katolícka mravouka a najmä asketika, stavajúc na Svätom písme, nás učí jednej zaujímavej veci alebo lepšie povedané postoju – určitej „ľahostajnosti“, ktorú mnohí nazývajú „svätou ľahostajnosťou“. Ona nás učí, že keď čosi vlastním, tak sa tomu teším, ale keď to nemám, nie som nešťastný. Dokázal by som zužitkovať aj viac, ale nevadí mi žiť aj na nižšej životnej úrovni, a to bez plaču, ponôs a ťažkania … Preto sa ani nečudujeme Ježišovi, keď napomenul ustarostenú sestru svojho priateľa Lazára: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.

Povrchnému poslucháčovi dnešného 2. čítania sa tiež môže zdať, že Pavol vyžaduje od veriacich akúsi ľahostajnosť, nevšímavosť a nezáujem o život a jeho hodnoty: (Tí), čo majú ženy, (nech) žijú, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali. Povrchný poslucháč môže mať dojem, že Pavol ako keby povedal: Niečo síce mám, ale je mi jedno, čo mám … Kto však z Pavlových slov vyvodzuje tento záver, je na veľ kom omyle! Veď človek dostal od Boha krásnu prírodu, aby bol šťastný, dostal schopnosti spolu s príkazom, aby ich rozmnožoval. Pre určité ciele musí vyvíjať najvyššie úsilie, milovať prácu a tešiť sa zo svojho i spoločného majetku. Rozvoj, pokrok a rast, to sú veci, ktoré sa nás dotýkajú a my sa o ne staráme. To nie je zo strany Boha iba malé či milé odporúčanie, ale je to priamo povinnosť, ním určená a neraz spojená s potom tváre, ako to múdro vyjadruje Biblia.

Prečo potom Pavol píše tak zvláštne? Máme vari žiť v presvedčení, že nám je všetko jedno? To iste nie! „Svätá ľahostajnosť“ spočíva v tom, že človek sa vie z Božích darov úprimne tešiť. Vie sa tešiť aj z vlastných schopností, z úspechov, z materiálnych hodnôt či už telesných alebo duchovných, ku kto rým sa statočne dopracoval. Ale jedno je potrebné, aby sa k nim nepripútal. Ak by sme totiž túto požiadavku prehliadli, zažili by sme neraz veľmi bolestné a trpké chvíle. Pavlovo zdôrazňovanie: Bratia, hovorím, čas je krátky, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa …, nepripomína nám iba krátkosť života, ale aj krátke trvanie toho, k čomu by sme sa chceli pripútať. Lebo odchádza nielen človek, ale zanikajú aj pretrvávajúce hodnoty.

Ak nám pri tom všetkom zíde na um myšlienka, či je vôbec hodné niečo vytvárať, trpezlivo pracovať, trápiť sa, študovať, ťažko napredovať, prinášať toľké bolestné obete …, nezabudnime, že práca je naším údelom a jej svedomité vykonávanie je plnením Božej vôle. A ak nás pri tom zastihnú bolestné straty, musíme si dokázať povedať so skúšaným biblickým Jóbom: Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené! Ježišovi tiež nebolo jedno, keď od neho odišiel bohatý mladý muž či zástupy, ktoré hodili rukou nad tvrdosťou jeho slov a nechceli ho pochopiť alebo Judáš, ktorý ho zradil. Pavlov postoj nás neoberá o elán ani o radosť, ani o úprimný žiaľ, ale nás vedie k reálnemu postoju voči životu.

Pritom si ani neuvedomujeme, že takýto postoj nás vedie k správnemu ukončeniu vlastného života na tejto zemi. Tak ako Benjamína Franklina (1706 – 1790), amerického nakladateľa, novinára, autora, vedca, diplomata, vynálezcu a objaviteľa. Ako mladý človek začínal s povolaním tlačiara, a tak si dal vyho toviť na svoj hrob tento nápis: Tu odpočíva ako pokrm pre červy telo tlačiara Benjamína Franklina, ako väzba starej knihy, ktorá stratila svoje stránky, zlatú oriezku a titul; dielo sa však nestratilo, pretože, ako celý život veril, vyjde v inom a vzácnejšom vydaní, ktoré Boh ako autor vylepší a znova vydá.

Aj v našom živote sú chvíle, keď cítime putá zeme a všetkých jej hodnôt, ale nevyhnutne prichádzajú obdobia, keď sa z nich musíme vymaňovať. Veď aj tak raz tu všetko zanecháme. Ako ľahko sa nám bude odchádzať, keď v hodine smrti nebudeme o nič okradnutí, lebo už budeme od všetkého odpútaní. Tešme sa z krás a hodnôt života, ale nestotožňujme ich s ním, lebo raz vyjde v inom a vzácnejšom vydaní, ktoré Boh ako autor vylepší a znova vydá.