Sú rozprávania, ktoré máme tak radi, že sa nám nikdy nezunujú. My starší, pozeráme napríklad filmy pre pamätníkov, pri ktorých sa vraciame do svojej mladosti a obdivujeme mnohé miesta, ktoré sú zachytené na filmovom páse, ale dnes už neexistujú. Deti sú schopné počúvať alebo sledovať dookola tú istú rozprávku. Mladší zasa počúvajú hudbu, ktorá sa im nezunuje, aj keď ju počúvajú denno-denne. A mohli by sme ešte dlho rozprávať o témach, ako je napríklad rybačka, automobily, motorky, rozličné zberateľské kuriozity, a pod.

Aj v Biblii sú miesta, ktoré radi čítame alebo počúvame, lebo pri nich doslova relaxujeme. Iste mi dáte za pravdu, že takým miestom je aj rozprávanie o Dobrom pastierovi.

V Ježišových časoch mu všetci dobre rozumeli, lebo väčšina vtedajšieho obyvateľstva sa živila práve pastierstvom a práca pastierov bola veľmi vážená. Všetci dobre vedeli, že dobrý pastier vodí ovce na najlepšiu pašu, pozná ich, má k nim vzťah a má ich rád, a preto ich chráni pred divou zverou a zbojníkmi. Dokonca má k nim až taký vrúcny vzťah, že kvôli nim je ochotný sa aj poraniť, ba niekedy obetovať aj život.

Keď sa Ježiš nazval Dobrým pastierom, bol to pre vtedajších ľudí príťažlivý obraz, ale my si z neho vyberme iba jednu črtu: Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa. Táto črta sa týka každého jedného z nás, lebo Ježiš pozná každého jedného z nás. Jemu to nerobí problém a ťažkosť aj keď nás je na svete mnoho – niekoľko miliárd. Ako slnku nerobí ťažkosť obdariť každý kvet, ktorých je nespočetné množstvo, životodarným svetlom, tak ani Dobrému pastierovi nerobí problém, poznať a starať sa o každého človeka.

Ježiš osobne pozná aj mňa, a to tak dokonale, akoby som bol na svete iba sám. On vie aj o tom, čo by som sa nikomu na svete neodvážil povedať ani čo nikto o mne nesmie vedieť. Pozná moje tajné zlyhania, moje skryté myšlienky a skutky, za ktoré sa sám pred sebou hanbím a najradšej by som bol, keby sa nikdy nestali. Pozná ma hlbšie a pravdivejšie, než ja poznám seba.

Túto skutočnosť si starí kresťania znázorňovali legendou o Benjamínovi. Benjamín bol v detstve Ježišovým priateľom. Bývali v Nazarete neďaleko seba, a tak sa často spolu hrávali. Keď mal Benjamín 14 rokov, opustil Nazaret a šiel do sveta, ale dal sa na zlé cesty. Po niekoľkých rokoch prišiel do Nazareta navštíviť príbuzných a na ulici sa stretol s Ježišom. Dali sa do reči a on, aby nedal na sebe znať, ako sa vo svete spustil, rozprávanie zveličoval, len aby u Ježiša vzbudil obdiv. On však na neho iba mlčky hľadel, čo Benjamínovi bolo veľmi nepríjemné. Vtedy pocítil, že Ježiš všetko vie a hlasito zvolal: Ty vieš o mne všetko! A zahanbený utiekol.

Aj my dnes môžeme v duchu zvolať: Ježišu, ty vieš o mne všetko! Nemusíme sa však tejto skutočnosti ľakať, lebo keby Ježiš bol ako iní ľudia, mohlo by nás to znepokojovať. Oni by totiž nad nami mohli krútiť hlavou, pohoršovať sa, odsudzovať nás, posmievať sa nám alebo škodoradostne hovoriť: Že sa nehanbí a to pritom chodí do kostola!

Ježiš však nie je taký. On hovorí, že miluje každú ovcu a najradšej má tú, ktorá zablúdila. Kvôli nech zanechá ostatné na pustatine, aby ju našiel. A keď ju nájde, nehreší ju, neposmieva sa jej, neponižuje ju, ale vyloží si ju na plecia a prinesie do ovčinca. Čo to znamená? Všetko zlo, ktoré o nás vie, nám odpúšťa. Ako je len dobre, že o nás všetko vie! Keby všetko nevedel, nemohol by všetko odpustiť.

Už teda chápeme, prečo prví kresťania v katakombách tak radi znázorňovali Ježiša ako Dobrého pastiera? Prečo najradšej zo všetkých žalmov spievali ten, ktorý sa začína slovami: Pán je môj pastier, nič mi nechýba? Hovorí o tom, aký je Boh. Žiadny studený majestát, žiadny despota, žiadny policajt ani diktátor, ale Dobrý pastier a Otec, ktorý každého z nás pozná, miluje a ponúka mu svoju otcovskú náruč. Táto skutočnosť musí otriasť každým človekom, ktorý sa to o Bohu dozvie.

Za čias ateizmu v Sovietskom zväze sa mladý študent námorníctva prihlásil k bojovníkom proti viere v Boha. Za tým cieľom bojovníci sliedili po ľuďoch, ktorí sa tajne stretávali na modlitbách a pri čítaní Biblie. Po tom ako prešiel vnútornou premenou, napísal o tom knihu. Píše, že pred akciou si kúpili liter vodky, aby sa potužili, vzali obušky, vyvalili dvere na byte, kde boli zídení veriaci a vytrhávali im z rúk modliace knižky, rukou písané nábožné piesne a Biblie. Ak niekto si dovolil protestovať, tak ho dobili. Spomína si asi na 18-ročnú dievčinu Táňu, ktorú jeden z komanda vyhodil dverami, ale o týždeň ju znova našli na zhromaždení. Veľmi ju zbili, až si medzi sebou hovorili, že tá sa ani mesiac nebude môcť pohnúť. Aké bolo však ich prekvapenie, keď ju o tri dni znova našli na modlitbovom zhromaždení. A tak začal Táňu, ale aj ostatných, v duchu obdivovať, že aj napriek im brutálnym prepadom sa naďalej schádzajú. Raz, keď hádzali po akcii do pece skonfiškovanú literatúru, potajomky si schoval jeden zošit pod košeľu. Bolo to rukou písané Lukášovo evanjelium. A keď prečítal podobenstvo O márnotratnom synovi, zmocnilo sa ho podivné vzrušenie. Pomyslel si: Akú veľkú lásku a trpezlivosť má Boh voči hriešnikovi. Vtedy si zaumienil, že nebude kresťanov prenasledovať a bojovať proti Bohu, lebo Boh mu odpustil a pred ním stojí nový život.

Tešme sa dnes aj my, že sme ovcami Dobrého pastiera, ktorý nám odpúšťa a dáva nám nový život. Obnovme si vo svojich srdciach láskyplný vzťah k Ježišovi a jeho prostredníctvom k nebeskému Otcovi. V duchu zopakujme slová 23. žalmu: Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.