Bolo to dávno, keď dve veľké európske mocnosti Anglicko a Holandsko viedli medzi sebou vojnu. Z tých čias sa nám dodnes zachovala už len strieborná minca, ktorú dali raziť Holanďania na počesť uzavretia mieru. Na jednej strane mince je vyobrazené volské jarmo s nápisom: V jednote sme silní a na druhej sú znázornené dva hlinené džbány plávajúce po mori, pod ktorými je nápis: Pri vzájomnej zrážke sa rozbijeme.

Prečo takýto úvod? Len si spomeňme na Ježišovu modlitbu z dnešného evanjelia: Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.

Ježiš často rozprával o láske a nielenže povedal o nej veľa podobenstiev, ale sám nám dal príklad odpúšťania. Spomeňme cudzoložnú ženu alebo lotra na kríži, ale dnes hovorí ešte aj o jednote. A niet divu, veď má pred sebou skleslých apoštolov, keď ich opúšťa a vracia sa k Otcovi. To je ako beznádej rodiny, keď ju opúšťa otec, jej živiteľ. Rovná sa to malému zúfalstvu a veľkej beznádeji. Je to niečo, čo sa musí zažiť, aby sa to dalo pochopiť. A hoci vtedy, keď to Ježiš predpovedal, apoštoli to až tak silno nevnímali. Preto sa za nich modlí: Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.

Táto úžasná Kristova modlitba je tou striebornou mincou, ktorá po ňom zostala. Ak budeme ťahať zapriahnutý v jednom jarme, tak sa nič nemôže stať. Ale ak nebudeme zapriahnutí v jednom jarme, tak sa navzájom pošliapeme, povláčime, narazíme na seba a zahynieme. Ak sa nedáme ukrižovať na jeden kríž, tak sme vopred prehrali. Cez prekážky, posmech, urážky, ktoré aj dnes musíme absolvovať pre zachovanie svojej viery cítime, že Boh naozaj vypočul Ježišovu modlitbu a realizuje jeho prosbu, aby sme boli jedno.

Všimnime si naše rodiny a našu farnosť. Hoci žijeme v meste, kde na poschodí často sused nepozná suseda, predsa sa musíme snažiť o vytvorenie jednoty. Aj toto naše cirkevné spoločenstvo, naša účasť na svätej omši musí znamenať jednotu. Ale pozor! Jednotu nesmieme nesprávne chápať! Napríklad tak, že všetci ľudia musia jednako zmýšľať, myslieť, cítiť, veriť. Máme sa poučiť z minulosti, kedy sa jednota chápala nesprávne – násilím, mučením, vojnami… Aké je to smutné na našich pracoviskách alebo v školských triedach medzi kolegami či spolužiakmi, že pokiaľ pracujeme a študujeme sme priateľmi, ale keď príde na vyznanie viery, dochádza ku konfliktom medzi kresťanmi. Ježiš sa nemodlil, aby všetci boli navlas rovnakí, na čo reagoval aj 2. vatikánsky koncil, ktorý začal intenzívne pracovať na ekumenizme. Veď sám Ježiš povedal, že bude jeden ovčinec a jeden pastier. Je pravda, že ešte uplynie dlhá doba, kým sa naplnia Kristove slová, ale treba pre to niečo robiť.

Mnohí poznáte meno Rogera Schutza (1915–2005), ktorý je akýmsi priekopníkom a uskutočňovateľom myšlienky ekumenizmu. Známe je jeho spoločenstvo v Taizé vo Francúzsku, kde sa žije podľa týchto Pánových slov a putujú tam davy ľudí, aby sa na vlastnej koži presvedčili o pravosti jednoty. Spolu sa modlia, pritom nikto nevie rozpoznať, kto je katolík, kto protestant, kto moslim alebo žid. Všetci sú jednotní.

Väčšina z nás sa nedostane do Taizé, aby sme mohli vidieť zápal, vieru a odhodlanie jednoty. Ale to nie je podstatné! Podstatné je, aby sme my, tu zídení, pri dnešnej spoločnej modlitbe, vytvorili jednotu.

Pane, v túto chvíľu sa obraciame na teba s prosbou, aby sme boli jedno aj vtedy, keď odídeme z tohto chrámu. Daj nám odhodlanie, aby sme mohli zjednocovať všetkých, ktorí ešte nikomu nepatria, aby našli spoločnosť, v ktorej sú si všetci jedno.