Keby sa niekto spýtal, na ktorý deň v týždni sa najviac tešíme, veľa ľudí by odpovedalo – na nedeľu. Je to deň pokoja, pohody, deň, keď sa viacej ako inokedy môžeme venovať svojim blízkym aj svojim záľubám.

Kresťanskej nedeli predchádzala židovská sobota. Pre Židov to naozaj bol sviatočný deň a jedna sobotňajšia príhoda, ktorú prežil Ježiš, je opísaná aj v dnešnom Evanjeliu. Učeníci kráčali cez pole, trhali klásky a vymrveným zrnom si zaháňali hlad. Farizeji sa na to pozerali ako na veľký priestupok proti zákonu. Podľa nich Ježišovi učeníci žali a mlátili obilie. Ak niekto nevedomky narušoval sobotu, mal dostať napomenutie a následne priniesť uzmierujúcu obetu. Ale ak ju narušoval ešte aj po upozornení, teda vedome, mohol byť ukameňovaný. Z Evanjelia vyplýva, že učeníci už boli napomenutí, preto problém musel riešiť Ježiš. Dal farizejom protiotázku: Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi, a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním? Tým jasne dal najavo, že ak chcú niekoho napraviť pomocou zákona, musia nielen dôkladne poznať zákon, ale aj rozpoloženie toho, od koho žiadajú jeho naplnenie. Zákon musia uplatňovať nie podľa litery, ale podľa ducha, teda podľa úmyslu toho, kto zákon dal. Je isté, že ten, čo ustanovil zákon o sobote, nemienil ním ľudí trápiť, ale im pomáhať. Preto ak farizeji vymáhajú od ľudí Boží kult bez ohľadu na stav, v ktorom sa nachádzajú, konajú proti duchu zákona, a teda aj proti vôli zákonodarcu.

Po tomto Ježišovom upozornení nastalo okolo neho veľké ticho, ktoré využil na krásnu vetu: Syn človeka je pánom aj nad sobotou. Táto veta bola veľmi vhodne povedaná. Ježiš je totiž najpovolanejší povedať človeku ako môže najosožnejšie využiť sviatočný deň a má plné právo mu aj prikázať jeho najosožnejšie využitie.

Pre nás z toho plynie vážne napomenutie. Ježiš nám odkazuje, že my, veriaci v Boha, máme za úlohu plniť Božie príkazy a nariadenia. Ak ich zachovávame podľa ducha a podľa úmyslu zákonodarcu, potom budú v našom živote úžasnou pomocou. V opačnom prípade sa stanú nezmyselným a neznesiteľným bremenom. Aby sa nám tieto zákony ľahšie plnili, Cirkev, naša matka a učiteľka, nám pomáha ich poznať a v praxi správne uskutočňovať.

O jednom zákone sa v dnešnom Evanjeliu vyjadril aj Ježiš. Týka sa sviatočného dňa, ktorým je pre nás, kresťanov-katolíkov, nedeľa a prikázaný sviatok. Ježiš nám hovorí, ako ho správne prežiť. Ak si v tento deň doprajeme potrebný odpočinok, ak hojnejšie a pozornejšie počúvame Božie slovo, ak nábožnejšie prijímame Eucharistiu, a ak Bohu ochotnejšie slúžime v bratoch a sestrách, môžeme byť spokojní.

Jasne to reprodukuje KKC v bode 2187: Svätenie nedele a prikázaných sviatkov vyžaduje spoločnú horlivosť. Každý kresťan sa musí vyhýbať tomu, aby bez naliehavej potreby ukladal druhému povinnosti, ktoré by mu bránili zasvätiť deň Pána. Ak isté zvyklosti (šport, reštauračné služby a pod.), spoločenské potreby (napr. verejné služby) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, nech si každý zodpovedne rezervuje čas, ktorý mu postačí na zotavenie. Veriaci nech dbajú s láskou a miernosťou, aby sa vyhli výstrelkom a neprístojnostiam, ktoré občas vznikajú ako následok masových zábav. Aj napriek ekonomickým tlakom musí verejná moc dbať o to, aby zaručila občanom čas na odpočinok a bohoslužbu. Analogickú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.

Myslíme si o sebe, že sme dobrí kresťania. Lenže, je to pravda? Ako je potom možné, že tak málo rodičov detí, ktoré chodia na náboženstvo, chodí v nedeľu do kostola? Ako je možné, že šiestak sa nevie ani prežehnať? Ako je možné, že starí ľudia plačú, že ich deti nechávajú celé dlhé mesiace bez návštevy? Ako je možné, že v rodinách, o ktorých hovoríme, že sú veriace, sa nenájde Sväté Písmo? Vidíte, koľkých chýb sa dopúšťame v nedeľu? Cítime, ako ju nesprávne využívame? Zaumieňme si, že tú dnešnú nedeľu prežijeme úplne ináč, tak ako to žiada Ježiš.

Svätý Tomáš Morus si veľmi vysoko cenil deň Pána. Chodil každú nedeľu na svätú omšu a vždy pri nej miništro¬val. Vedeli o tom aj kráľovskí dvorania a občas utrúsili i dajakú poznámku. Veľký kancelár Morus mal iba jedinú odpoveď: Považujem si za najväčšiu česť byť miništrantom pri oltári Pána Boha. Je to pre mňa viac, ako byť ministrom na dvore kráľa. Keď za svoje presvedčenie bol vo väzení, vždy v nedeľu si obliekal sviatočné šaty. Dozorca sa ho pýtal, prečo to robí, keď to nik nevidí. On odpovedal, že to nerobí kvôli ľuďom, ale výlučne na uctenie svätého dňa.

Vážme si aj my svätý deň, nech nedeľa je pre nás ozajstným dňom Pána. Využime ho pre naše duchovné dobro, ale aj pre dobro našich blížnych.