Dendrológia je veda študujúca dreviny, je súčasťou systematickej botaniky a zaoberá sa tiež úlohou drevín v určitých ekosystémoch. Odborníci z tejto oblasti merali v rôznych kútoch sveta výšku stromov. Zistili, že vŕby narastú do výšky 15 m, topole 40 m, smreky a borovice 75 m. Sekvoje dosahujú výšku až 140 m, pričom ich kmeň môže mať priemer 10 m. Najvyšší strom eukalyptus v Austrálii meral 155 m a bol napríklad vyšší ako Bazilika sv. Petra v Ríme, ktorá meria 132 m.

Aj Ježiš, keď chcel poukázať na rast a veľkosť Božieho kráľovstva na zemi, čiže na rast Cirkvi, prirovnal ho k stromu, konkrétne, k horčičnému kríku. Horčica vo Svätej zemi nie je najvyššou rastlinou, lebo obyčajne dosahuje výšku asi 4 m. Možno sa nám to zdá čudné, že Ježiš si pre svoje podobenstvo nevybral dajaký iný vysoký strom, napríklad céder, ktorý rastie na severe Palestíny, na úbočiach hory Hermon. Mal na to dva dôvody. Prvý bol, že horčica bola bežnou rastlinou a Kristus hovoril podobenstvá tak, že si poslúžil tým, čo mal po ruke a na čo mohol ukázať prstom. Druhý dôvod bol, že semienko horčice je veľmi malé, a preto keď v Palestíne hovoria o nejakej veci, že je veľmi malá, prirovnajú ju práve k tomuto zrnku. Je to niečo podobné ako keď sa u nás maličká vec prirovnáva k makovému zrnku. A práve z tohto malinkého semienka vyrastie obrovská rastlina, ktorá meria štyri metre, má rozvetvené konáre, takže ani vtáky nemajú problém na nej hniezdiť.

Podobenstvom Ježiš predpovedal neobyčajný rozvoj Božieho kráľovstva – Cirkvi, ktorá vznikne z malej skupiny dvanástich apoštolov a bude zahŕňať miliardy veriacich. Týmto podobenstvom chcel učeníkom vliať odvahu, lebo zamýšľal ich poslať nielen do Izraela, ale do celého sveta, aby pre nebeské kráľovstvo získali čo najviac ľudí. Keďže sa jednalo o obrovské dielo, namáhavú a vyčerpávajúcu prácu a oni boli iba malou skupinkou zapálených veriacich, potrebovali povzbudenie a uistenie v tom, že ich práca má význam a prinesie skvelé výsledky.

My s odstupom tisícročí sledujeme, že Ježišova predpoveď sa naplnila. Keď totiž odchádzal k svojmu Otcovi, bolo vo Večeradle a v jeho blízkosti zhromaždených okolo 120 učeníkov, dnes je vo svete asi 2,5 miliardy kresťanov, z toho vyše miliardy katolíkov. Z malého zrnka sa v priebehu tisícročí stal mohutný strom.

Keď Ježiš vystupoval do neba, jedinou kresťanskou svätyňu bolo Večeradlo, malá sála, do ktorej sa zmestilo okolo 100 ľudí a dnes máme vo svete státisíce kostolov. Ako vznikli? Bolo to najčastejšie z malých obetí kresťanov a z práce tisícov ľudí. A podobným spôsobom sa buduje aj duchovný chrám – Cirkev. Voláme ho tiež Božím ľudom alebo Božím kráľovstvom a tvoria ho živé kamene – veriaci. My všetci sme tými živými kameňmi na budove Cirkvi. Ježiš si praje, aby táto stavba bola silná, svätá a odolná pred búrkami prenasledovaní. Je pozoruhodné, že veľkosť Cirkvi nepochádza z veľkých vecí, ale z drobných vecí alebo inak povedané, z dobre vykonaných činností.

Aj my ako členovia Cirkvi sme pri krste dostali vieru, nádej a lásku, síce Božské čnosti, ale v tej chvíli boli iba malým horčičným zrnkom. Ježiš si však praje, aby rástli a mohutneli. Ako? Len v spojení jeho pomoci s našimi každodennými dobrými skutkami, ktoré stvárňujú a zdokonaľujú našu dušu a náš charakter. Inej cesty niet.

Istý americký finančník po návrate zo Švajčiarska uverejnil svoje dojmy a skúsenosti v miestnej tlači. V článku uviedol, že každý návštevník Švajčiarska si zrejme ako prvé všimne akúsi čistotu tejto krajiny – od snehom pokrytých vrcholkov hôr až po krištáľovo čisté jazerá, od horských chát až po malebné dedinky a mestá. Dokonca aj peniaze sa zdajú byť čisté. Bankovky vyzerajú, akoby len teraz vošli do obehu. Tie, ktoré nesú známku čo i len malého poškodenia alebo je na nich hoci len malá škvrnka, sú ihneď stiahnuté z obehu. Každý rok je takto z obehu stiahnutá celá tretina bankoviek. Dôvod tejto úzkostlivej starostlivosti o vzhľad bankoviek prezradil novinárom prezident Švajčiarskej národnej banky: Prvá vec, s ktorou sa návštevník Švajčiarska stretáva, sú peniaze. Bankovky takto vytvárajú prvý dojem o krajine a chceme, aby bol dobrý. Inými slovami, Švajčiari vzali imidž svojej krajiny veľmi vážne.

Aj nás by to malo priviesť k zamysleniu, aký „imidž“ vytvárame ako Božie deti našej Cirkvi. Máme azda šťastie, že Boh si nepočína ako švajčiarski bankári, ktorí ihneď nahradzujú špinavé a poškodené bankovky novými. Má s nami trpezlivosť. V každú chvíľu nám ponúka svoje odpustenie, aby sme sa očistili, aby sme cez pokánie napravili tie rôzne „poškodenia“, ktoré spôsobil hriech. Sme za to vďační? Prijímame túto ponuku? Usilujeme o „dobrý imidž“ Cirkvi, ktorú iní vnímajú cez nás?

Pokúsme sa v nasledujúcom týždni urobiť každý deň niečo dobré, aby za tento čas narástla a opeknela naša miestna Cirkev – naša farnosť, čím narastie aj všeobecná katolícka Cirkev a aspoň trocha sa zlepší aj celý svet.