Mnohí z vás sa iste nevedeli dočkať týchto dní. Konečne nastal čas voľna, oddychu a dovoleniek, kedy všetci máme možnosť naplniť svoj život čímsi krásnym, novým a hodnotným.

Tak robí aj Ježiš v dnešnom evanjeliu. Obohacuje život apoštolov niečím novým a nepoznaným. Doteraz apoštoli s ním chodili, sprevádzali ho, dali sa ním viesť a usmerňovať. Zrazu ich ale poveruje, aby sa sami pokúsili ohlasovať evanjelium. Ale nahradiť takého Majstra ako bol Ježiš, bola veľmi ťažká úloha, a preto si všimnime, ako ich Pán na túto úlohu vystrojil. Dal im na cestu moc nad zlými duchmi. A aby čím vypuklejšie vynikla táto jediná výzbroj, prikazuje im, aby si nebrali so sebou ani chleba, ani kapsu, ani peniaze, ani dvoje šiat.

Čo znamená táto moc? Dal im schopnosť potierať nespravodlivosť, nelásku, nepriateľstvo, závisť, nenávisť a všetky zlá, ktoré spôsobujú, že život na tomto svete je trpký a neznesiteľný. A akým spôsobom im dal moc nad zlými duchmi? Naplnil ich svojím Duchom, svojou Láskou. Božia láska a moc je silnou zbraňou proti zlám tohto sveta. Aby bolo aj navonok vidieť, že sú vystrojení na apoštolskú cestu, posiela ich po dvoch. Sv. Gregor Veľký vraví, že k láske sú potrební najmenej dvaja. Tým, že ich posiela po dvoch naznačuje, že Božie posolstvo sa nedá inak ohlasovať, len láskou. Kto je egoista a chce milovať iba seba, nech sa vôbec nenamáha ohlasovať Krista, lebo egoista je Ježišovým opakom.

Aj my máme povinnosť ohlasovať ľuďom Božie posolstvo. Máme povinnosť apoštolovať, veď pri krste sme dostali účasť na Kristovom kňazstve a pri birmovke sme dostali poverenie byť apoštolmi kresťanskej viery.

V istom katolíckom časopise mladý muž opisuje, ako si túto povinnosť uvedomil. O viere mu kedysi rozprávala jeho dobrá matka a táto viera bola v ňom dlho skrytá ako žiara pod popolom. Až raz, keď už mal 17 rokov a vyšiel zo spovednice, pocítil taký pokoj a šťastie v duši, aké predtým nikdy nepoznal. Začal intenzívne čítať náboženskú literatúru. Študoval dôkazy jestvovania Boha, aby dokázal obrániť svoju vieru pred spolužiakmi a mohol poučovať nevedomých. Jeho ideálom bolo bojovať za Boha. Diskutoval o ňom na všetky strany, bránil sa a často aj útočil proti tým, ktorí Boha popierali. Cestu za skrytým pokladom, ktorú objavil vo svojom srdci, chcel takto odhaliť aj pre iných. Ale čoskoro zbadal, že jeho reči vyznievali naprázdno, lebo ľudia nemajú v láske takých, čo len poučujú, a nemali radi ani jeho. A tak počiatočný elán začal u neho upadať a neskôr prerástol v pochybnosť, či Boh naozaj existuje, keď je o neho taký malý záujem a keď všetky argumenty, ktoré prednášal, padali ako hrach na stenu. Dlho premýšľal nad tým, až pochopil, že treba apoštolovať iným spôsobom. Už nebojoval proti nikomu, nezhromažďoval dôkazy o jestvovaní Boha, nepoužíval výpisky z učených kníh, ale jednoducho dal žiariť zo seba Božiu lásku. Takto píše o sebe: „Jediné, čomu ľudia nedokážu odporovať, je láska. Božia láska môže získať každého človeka. Chcem preto byť preniknutý Ježišovou láskou. Chcem byť pribitý s ním na kríž lásky, aby on cezo mňa mohol opakovať túto vetu: Keď budem vyvýšený na kríž, všetkých pritiahnem k sebe.“ A v tejto láske obnovil svoj život. Pracoval na pošte pri prepážke č. 11. Ráno sa vždy zjednotil s Ježišom pri svätej omši. Potom šiel k svojej prepážke, aby pri svojej práci vyžaroval Ježišovu lásku k ľuďom. Aj keď mal dlhý rad ľudí pred sebou, nikdy nejavil netrpezlivosť a nervozitu, bol milý a láskavý. V každom videl Ježiša a chcel mu poslúžiť. Jednému pripisuje smerové číslo na dopis, inému požičiava pero, lepiacu pásku, ďalšiemu vyplní zabudnutú rubriku, podá telefónny zoznam. Je trpezlivý k starenke, ktorá nemôže nájsť okuliare, aby podpísala dôchodok. Až vtedy sa presvedčil, že najlepší spôsob apoštolovania medzi ľuďmi je vyžarovať zo seba Božiu lásku. Lebo každý, kto rozdáva Boha ľuďom, musí to robiť formou lásky, a tak vlastne dokazuje, že jestvuje Boh, ktorý je láska. A ako sám dodáva, to je zmysel pravého apoštolátu.

Ako sa k takému pôsobeniu dopracujeme, to nám konkrétne načrtáva zakladateľka moderného apoštolátu lásky Chiara Lubichová. Ona vraví, že k nášmu apoštolátu sú potrebné tri prijímania:

Prvé je pri svätej omši pri bohoslužbe slova. Keď počúvame čítania Svätého písma a kázeň, vtedy prijímame Ježiša a napĺňame sa jeho Slovom. Božie slovo je pre nás tým, čo je pre rehoľníkov sväté rúcho. V Božom slove musíme byť každodenne oblečení, keď chceme apoštolovať. To je náš duchovný habit.

Druhé prijímanie je tiež v omši, keď prijímame Pána vo svätej hostii. Ona nám pripomína Kristovu lásku na kríži. Ježiš sa láme pre iných. Keď ho prijímame, napĺňame sa jeho láskou, aby sme sa vedeli lámať pre iných.

Tretie prijímanie je mimo kostola. Snažíme sa vidieť v každom blížnom Ježiša, podľa jeho slov: Čokoľvek urobíte jednému z mojich najmenších bratov, mne to urobíte. Preto sa snažíme niečo dobré urobiť Ježišovi v našich bratoch, a tým vlastne prijímame Ježiša v podobe človeka – to je aj vrchol nášho apoštolátu. K nemu nás vyzýva kňaz na konci svätej omše, keď povie: „Iďte v mene Božom!“ To neznamená, že omša je skončená, lebo to každý vidí a vie, ale má to ten význam, že sme poslaní ako apoštoli v dnešnom evanjeliu, aby sme apoštolovali v Božom mene. Teda ešte by sa tam žiadalo dodať: „Iďte v mene Božom apoštolovať!“. Tak pôsobí vo svete dnes tisíce apoštolov.

Prijmime teda ponuku Ježiša Krista k apoštolátu. Všetko ostatné v našom živote raz stratí svoj význam a pominie sa, iba Božia láska je nepominuteľná a večná. Rozdávať ju ľuďom je najkrajšia ozdoba a najvyššia hodnota dnešného života.