V prvých rokoch kresťanstva žila v hornom Egypte pohanská rodina, do ktorej patril aj 12 ročný Pachomius. Jedného dňa do ich dediny, ktorá ležala v blízkosti rieky Nílu, priplávala veľká loď s oddielom rímskych vojakov. Vojaci sa rýchlo rozbehli po domoch a poliach a hľadali súcich mladíkov na vojenskú službu. Medzi chytenými chlapcami bol aj Pachomius. Zviazali mu ruky a zobrali ho na loď. Nik z egyptských chlapcov nechcel ísť dobrovoľne k vojsku, pretože rímsky vojak nemal ľahký život. Chlapcov previezli do mesta Téby, kde ich na noc vhodili do väzenia. Nedali im jesť ani piť. Väzni sa však veľmi čudovali, keď medzi nich prišlo niekoľko miestnych ľudí a priniesli im jedlo aj nápoj. Kto ste? – pýtali sa ich väzni. Sme kresťania. A prečo to robíte, keď nás vôbec nepoznáte? Kristus, náš Boh, nám to káže… Pachomius bol veľmi udivený ich dobrotou, lebo medzi pohanmi, kde doteraz žil, sa ešte s niečím podobným nestretol. Celú noc rozmýšľal a modlil sa ku kresťanskému Bohu, aby mu pomohol dostať sa na slobodu. Netrvalo dlho a jeho túžba sa splnila. Dal sa pokrstiť a stal sa horlivým kresťanom. V Egypte žili pustovníci, ktorých život napodobnil aj Pachomius. Založil kláštor a stal sa zakladateľom mníšskeho spôsobu života. Bol vôbec prvým mníchom, ktorý usporiadal pustovníkov do skupiny a napísal pre nich pravidlá. Pred jeho smrťou v r. 346 obývalo kláštory, ktoré založil, asi sedemtisíc mníchov. Tento spôsob života pretrval až do 11. storočia.

Dnešné evanjelium je pokračovaním evanjelia z minulej nedele, kedy Ježiš posielal apoštolov ohlasovať evanjelium. Dnes počúvame, s akou radosťou sa vracali z misijnej cesty a rozprávali mu ako sa im darilo. Videl, že úspechy priniesli aj únavu a vyčerpanie, a preto im radí: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte. Ale evanjelista dodáva, že hoci sa o to pokúsili, tak sa im to nepodarilo. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Ježiš videl záujem ľudí o Božie slovo, a preto povedal: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Z toho dôvodu okrem dvanástich posiela do misijnej žatvy ešte iných sedemdesiatich dvoch a o niekoľko storočí neskôr už tisícky kňazov a rehoľníkov hlásalo evanjelium. Jedným z nich bol aj spomínaný svätý Pachomius, ktorého liturgická spomienka pripadá na 9. mája.

Ježišovo želanie bolo, aby sa nielen tí, ktorí sa celkom zasvätili Bohu, venovali evanjelizácii, ale aby evanjelizácia bola poslaním a záležitosťou všetkých kresťanov, ktorí majú hlásať Krista nielen slovom, ale najmä dobrým príkladom kresťanského života, lebo dobrý príklad býva často účinnejší než slovo.

V evanjeliách čítame, že Ježiš sa často vybral na opustené miesto, aby si tam oddýchol od ľudí. Určite však iba neodpočíval od hluku a vravy, ale najmä sa modlil. Nik mu v modlitbe neprekážal a nik ho nerozptyľoval. Využil tento vzácny čas s Otcom, aby prosil za ľudí, ktorí mali počúvať jeho slová, aby im porozumeli a uskutočňovali ich v živote. Aj toto bola jedna z foriem apoštolátu.

14-ročné dievča z Francúzska sa dozvedelo, že za spáchanú vraždu má byť popravený známy zločinec. Ju, ako dobrú katolíčku, trápilo, čo s ním bude po smrti. Tak sa začala horlivo modliť za jeho obrátenie a nahovorila svoju staršiu sestru, aby išla za kňazom a požiadala ho o odslúženie svätej omše za obrátenie tohto človeka. O niekoľko dní sa z novín dozvedela, že zločinec sa pred popravou obrátil. Tým dievčaťom bola svätá Terezka Ježiškova.

My sa tiež prakticky denne z médií dozvedáme o ľuďoch, ktorým nič nie je sväté a v prázdnote svojej duše páchajú zlé skutky. Terezka nám radí, aby sme namiesto rozhorčovania, nadávania a pohoršovania sa nad ich skutkami, zahŕňali ich do svojich modlitieb. A aj keď sa oficiálne nedozvieme o ich obrátení, môže nás tešiť, že naša modlitba nebude márna.

Skúsme týchto ľudí aj v nastávajúcom týždni vkladať do modlitieb, čo tiež bude jedna z foriem nášho apoštolátu.