Kontakt
19. nedeľa „cez rok“ – rok B
Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba?!“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Jn 6, 41- 51
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Koľkokrát sme si povedali: Učenie – mučenie... Pri pojme učenie sa nám najčastejšie vybavuje škola a učebnice. Učíme sa ale aj mimo školy a vlastne celý život. Učili sme sa chodiť, poznávať, pracovať, správať sa v spoločnosti… To všetko je učenie.
O učení a učiteľovi rozpráva aj Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď zdôrazňuje slová prorokov, ktoré zazneli o jeho nebeskom Otcovi: Všetkých bude učiť sám Boh.
Ježiš po zázračnom rozmnožení chleba rozprával zástupom o svojom božskom pôvode a poslaní a naznačil aj ustanovenie Eucharistie. Bolo to však pre židov nepochopiteľné a šomrali na neho. Ale on im povedal: Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.
Tieto slová sú adresované všetkým ľuďom. Aj my sa musíme učiť a musíme navštevovať kresťanskú školu, lebo naše učenie sa neskončilo poslednou hodinou náboženstva, ale pokračuje ďalej. A naším učiteľom je sám nebeský Otec. Lenže s jeho učením je to tak, ako aj v inej škole. Kto dáva pozor, sleduje výklad a prijíma učivo, ten získa mnoho nových vedomostí. Ale kto nedáva pozor a učivo ho nezaujíma, ten nezíska nič a dané hodnoty nemôže ani
v živote uplatniť.
Čomu nás teda dnes učí Ježiš? Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.
Ježiš neustále opakuje, že je chlebom života, ktorý zostúpil z neba, že tým chlebom je jeho telo, ktoré obetuje za náš život a za život sveta. Preto, keď Ježiš pri Poslednej večeri premenil chlieb a víno na svoje telo a krv, povedal: Toto robte na moju pamiatku, kresťania pod vedením apoštolov a neskoršie biskupov a kňazov, tento príkaz plnia pri každej svätej omši. A každá svätá omša sa obetuje aj za všetkých živých, ale aj zosnulých.
Kardinál Korec hovorieval, že keby na nejakého zosnulého všetci zabudli, Cirkev na neho nikdy nezabudne. Vždy si bude na neho spomínať pri každej omši. Táto spomienka nasleduje hneď po premenení. Takto výrazne nadväzuje na obetu kríža i na ovocie kríža, ktoré sú zosnulým odovzdávané. Pokiaľ je omša obetovaná aj za konkrétneho zosnulého, kňaz povie jeho meno a prosí, aby zosnulý, ktorý sa v krste stal podobným Kristovi, mal účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.
Potom sa modlíme za všetkých veriacich, ktorí v Božej milosti odišli z tohto sveta a prosíme, aby uvideli svetlo Božej tváre. Prosíme za nich, aby sa dostali do Božieho kráľovstva. Želáme im, aby mali účasť na svetle, na radosti a pokoji Boha. Pritom veríme, že aj oni nám budú pomáhať na ceste do neba.
Obetovanie svätej omše za našich zosnulých má na Slovensku veľkú tradíciu. Vidieť z toho, že veríme v jej pomoc pre nich. Práve slovo veríme je dôležité, aby sme sa vyhli tradičnosti a zvykovosti. Rodina to dokazuje aj tým, že jej členovia pristúpia k sviatosti zmierenia a niekedy práve zádušné omše sa môžu stať pre niekoho dôvodom zmeniť svoj život. Zmyslom omše nie je spomenutie mena zosnulého, ako si to často niektorí myslia, ale milostí, ktoré zosnulý, a my s ním, dostávame. Žiaľ, niekedy je to len táto jedna omša v roku, na ktorej sa mnohí zúčastnia. Je to síce sympatické, ale nebezpečné v tom, že pre niekoho majú len tie omše zmysel, na ktoré on obetuje. Iné ho nezaujímajú. My pritom môžeme každú svätú omšu obetovať na naše úmysly, teda aj za zosnulých, bez toho, aby sme museli dávať
za ňu obetný dar.
Ježišovu nekrvavú obetu svätej omše môžeme spojiť aj s našimi obetami. V duchu na oltár prinášame naše bolesti, trápenia a starosti. Chceme aj prostredníctvom nich pomôcť našim zosnulým. Niekedy to môžu byť aj trápenia, ktoré sme s nimi prežili počas spoločného života. Napokon prosme ešte o jedno. Aby sme ani my, ani naši príbuzní nezomierali bez sviatosti pomazania chorých. Často prosme o túto milosť pre nás a pre nich. Je to najkrajšie ukončenie života, keď ho človek končí v spojení s eucharistickým Kristom.
Legenda hovorí o ostrovnom štáte, na ktorom si každý rok zvolia za vládcu cudzinca. Po roku ho však z ostrova vyženú s prázdnymi rukami. Keď bol raz za vládcu zvolený istý bystrý cudzinec, najprv sa opatrne povyzvedal na tunajšie zvyky, ako aj na predchádzajúcich vládcov. Dozvedel sa, že jeho predchodcovia sa na ostrove správali, akoby tu mali zostať natrvalo. Dali si vystavať prepychové paláce a zhŕňali si bohatstvo. Po roku však odišli z ostrova s prázdnymi rukami. Bystrý cudzinec sa chytil rozumu a pomaly začal z ostrovnej krajiny vyvážať bohatstvo do iného štátu. Keď prešiel rok, vôbec sa netrápil, že ho z ostrova vyhnali, lebo v druhom štáte ho čakalo bohatstvo, ktoré si tam počas roka vyviezol. Ponaučenie z tejto legendy môžeme zhrnúť do jednej vety: Mysli na zabezpečenie svojej budúcnosti – večnosti!
Ježiš nás dnes učí, aby sme požívaním jeho chleba – Eucharistie, smerovali k večnosti a cestou pamätali aj na tých, ktorí nás tam predišli.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
