23. nedeľa „cez rok“ – rok B
Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli
k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ v tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“
Mk 7, 31- 37
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Azda sa už každý z nás stretol s hluchonemým človekom. Nepočuje to, čo počujú iní, a ani sa nevie dorozumieť s tými, ktorí vedia rozprávať, ale nepoznajú posunkovú reč. Takíto ľudia žili na zemi vždy a žili aj za Ježišových čias. Lenže vtedy boli vo veľkej nevýhode voči takto postihnutým ľuďom, ktorí žijú dnes, lebo vtedy ich mnohí považovali za menejcenných a Bohom potrestaných. Iný názor mal však Ježiš, ktorý sa ich ujímal a liečil ich, lebo napĺňal heslo, ktoré sám vyriekol: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. V dnešnom evanjeliu opäť naplnil túto svoju predpoveď a užasnutým zástupom po uzdravení hluchonemého človeka neostávalo nič iné, iba povedať: Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.
Možno niekto v duchu sa spýta ako sa Pán dnes stará o takto postihnutých ľudí? Deje sa to prostredníctvom lekárov a lekárskej vedy, ktorá sa maximálne snaží o to, aby sa zaradili do normálneho života. To, že sa jej darí, potvrdzujú mnohí tak trpiaci ľudia, u ktorých častokrát, vďaka vede a šikovnosti odborníkov, ani nepostrehneme, že majú problém s rečou alebo so sluchom.
Môžeme teda povedať, že s takýmto postihnutím sa už dnešná veda vie vyrovnať, ale čo robiť s duchovnou hluchotou a nemotou? Tá je totiž omnoho horšia ako telesný postih. Ľudia čoraz slabšie počujú Boha a jeho hlas vo svojom svedomí a čoraz mene s ním komunikujú. Svojím ľahostajným životom sa ani nesnažia Bohu ďakovať za dary, ktoré im dáva, ani oslavovať ho za dobrodenia, ktoré im preukazuje, a ani prosiť ho o pomoc. A čo je najhoršie, pre svoju duchovnú hluchotu a nemotu sa stávajú pyšní a myslia si, že na všetko si vystačia sami. Boha nepotrebujú, lebo žijú v tom, že keď ho nepočujú, nestretnú na ulici a neprehodia s ním pár slov, tak neexistuje. Práve o týchto ľudí sa chce Ježiš starať a uzdraviť ich. Ako to robí?
Pozrime sa na to, ako to urobil v evanjeliu. Postihnutého človeka vzal mimo zástup, vložil mu prsty do uší, potom si ich poslinil a dotkol sa mu jazyka. Napokon pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal: Effeta – otvor sa! A evanjelista Marek dodáva, že v tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.
Ako sme si mohli všimnúť, Pán použil určité symboly a znaky: dotkol sa, mazal slinou, pozdvihol oči, vzdychol si a hovoril. Dnes robí to isté. Duchovne postihnutých sa dotýka a otvára im duchovný sluch aj reč. Pri krste si nás volí z miliónov ľudí, berie nás mimo zástup a rukami Cirkvi sa dotýka našich uší a otvára ich pre nadprirodzené pravdy. Z našej duše odstraňuje ťarchu hriechu a dáva nám zárodok viery a svoju milosť. Ak sme po krste upadli do hriechu, podobný obraz obmytia opakuje pri sviatosti zmierenia. Po krste už vieme ako nás nebeský Otec miluje, porozumeli sme, akým nešťastím je hriech, čo znamená odumrieť hriechu, vstať zo smrti k večnému životu a bezvýhradne milovať Boha aj blížneho ako seba samého. Pri krste sa Ježiš dotkol tiež nášho jazyka a rozviazal ho, aby sme mohli oslavovať Boha ako Otca, mali účasť na Kristovom kňazstve a spolu s ním mohli obetovať nebeskému Otcovi najsvätejšiu obetu. Pri svätej omši nás učí rozprávať sa s nebeským Otcom, na úvod ľutovať hriechy, cez Glóriu oslavovať ho a ďakovať mu, cez Krédo vyznávať vieru a cez obetovanie mu dávať niečo zo svojho života. Cez premenenie sa premieňať v Krista, cez prijímanie ho prijímať v Eucharistii, ale aj v ľuďoch, ktorí tú istú Eucharistiu prijali.
Buďme úprimní: Nie sme aj my hluchí, keď sme o týchto skutočnostiach nevedeli? Nie sme nemí, keď sme o tomto všetkom ešte iným nerozprávali? Nemajme strach! Boh sa nám dá počuť, Boh nás naučí rozprávať jeho rečou, ale my sa musíme chcieť, dať ním liečiť.
Rozpráva sa, že na dvere pustovníka zaklopal žobrák a prosil o kúsok chleba. Pretože pustovník nemal nič na jedenie, dal mu veľmi cenný prsteň. Žobrák nevedel, čo má s prsteňom spraviť. Dal si ho na prst, ale zostal hladný. Po čase sa pustovník dozvedel, že žobrák stále žobre aj s prsteňom na ruke. Dal si ho zavolať a povedal: Uvedom si, že prsteň, ktorý nosíš na ruke, je veľmi cenný a má veľkú hodnotu. Predaj ho a za peniaze môžeš žiť bez hladu celý život.
Aj my sa podobáme onomu žobrákovi, keď dary, ktoré nám Boh dáva, nevieme správne použiť. Preto nechajme sa Ježišovi uzdraviť, keď sme duchovne chorí. Dovoľme mu, aby nám otvoril uši a rozviazal jazyk, aby sme mohli počuť jeho hlas a ďalej ho zvestovať iným.