30. nedeľa „cez rok“ – rok B
Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.
Mk 10, 46- 52
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
K ľudskému životu okrem radostí, patria aj choroby, bolesti, utrpenia… Je zaujímavé, že častokrát práve my, kresťania – katolíci, bývame v týchto stavoch netrpezliví, zúfalí a cítime sa byť ukrivdení, poškodení a Bohom potrestaní.
Dnešné evanjelium nám odkrýva príčiny tohto javu. Môžeme v ňom sledovať chorobu a utrpenie slepého Bartimeja, Timejovho syna, ktorý keď sa dopočul, že okolo neho prechádza Ježiš, vycítil šancu a kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A Ježiš pri pohľade na tohto človeka strápeného chorobou, povie: Choď, tvoja viera ťa uzdravila!
Povieme si, že keby sme boli na Ježišovom mieste a mali jeho moc, tiež by sme konali tak isto. Lebo je prirodzené, že každý človek túži po zdraví a keď príde choroba, hľadá možnosti ako ju poraziť. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že choroba, bolesť či utrpenie, nie sú náhodné. Sú výsledkom rôznych príčin a nerešpektovaním zákonov existujúcich v prírode či vo svete. Preto sú zázračné uzdravenia iba výnimkou, lebo je to mimoriadny zásah do týchto zákonov. Aj kvôli tomu Ježiš neuzdravil za svojho pozemského života všetkých ľudí, pričom viac bolo neuzdravených ako uzdravených.
Tak je tomu aj dnes. Hoci niektorí ľudia sa z chorôb uzdravia, väčšina však zostáva nevyliečených. A tu je koreň problému: my túžime po vyliečení, ale naše túžby sa nenapĺňajú. Kvôli tomu bývame netrpezliví, zlostní, nervózni, a aj zúfalí. To je však iba prirodzený pohľad na utrpenie, ale my máme v sebe aj nadprirodzený život! Skúsme sa z tohto pohľadu pozrieť na bolesť a uvedomme si, že Ježiš svojím utrpením posvätil každú bolesť a naše utrpenie povýšil na spásonosný čin, ale iba za podmienky, že ho prijeme slobodne a s láskou.
Skúsme tak nazerať na choroby ako to dokázala Benedetta Bianchi Porro (1936 – 1964). Ako trojmesačná ochorela na obrnu, čoho pozostatok bola jej kratšia noha. Inak sa vyvíjala ako každé iné dievča. Ale už ako 12-ročná mala problémy s chôdzou, pretože sa jej krivila chrbtica, a ako 13-ročná začala strácať sluch. Cez všetky tieto ťažkosti zostáva veľmi usilovná, a ako 17-ročná končí lýceum. Zapíše sa na Milánsku univerzitu na štúdium medicíny. Vo 4. ročníku jej zistia nezhubné nádory na očných nervoch, kvôli čomu nasleduje operácia hlavy a po nej ochrnutie ľavej časti tváre. V 23. rokoch jej operujú miechu, čoho následkom je ochrnutie dolných končatín, takže najskôr môže iba sedieť, ale neskôr už iba ležať. Postupne stráca chuť, hmat a čuch. Je zaujímavé, že práve v tomto stave, sa jej izba sa stáva križovatkou mnohých životov. Prichádzajú za ňou zástupy mladých ľudí, ktorí ju chcú spoznať a dopisovať si. Rok pred smrťou jej opäť operujú hlavu a stráca aj zrak. V ten večer, keď prišla o zrak sa modlila: Aká ťarcha, môj Bože, aká ťarcha! Koľko bolesti! Môj kríž prevyšuje moje sily. Ale chcem ho darovať s radosťou, nie nasilu! Zostal jej už iba slabý hlások a s pomocou ľavej ruky, v ktorej má ešte slabý cit, matka, ktorá ju opatruje, môže jej tlmočiť slová iných. Ľudia, ktorí ju navštívili povedali: Milovala nás viac ako iní… Okamžite nás pochopila… Benedetta sa hnevala, dojímala, písala, milovala, silnejšie ako iní a išla intenzívnejšie ako iní… Navštíviť ju, znamenalo, plnšie žiť…
Nebojme sa povzbudiť Benedettov vo svojom okolí v chorobách, bolestiach a utrpeniach a usilujme sa im darovať seba v radosti, a nie nasilu. Prosme aj Ježiša nielen o uzdravenie, ale predovšetkým o pochopenie zmyslu bolestí tých našich, ale aj našich blížnych, aby sme ich vedeli darovať Pánovi s radosťou.