Slovo apokalypsa nepatrí do slovníka našej hovorovej reči, ale napriek tomu je v povedomí ľudí živá predstava, že apokalypsa je niečo hrozné. Preto rozprávame o apokalyptických hrôzach vojen, prírodných katastrof alebo prorockých videní.

Aj dnešný obraz, ktorý nám Cirkev predkladá, je apokalyptický aj skutočný, aj prorocký. Skutočné je vykreslenie skazy Jeruzalema a židovského chrámu, pretože Marek napísal evanjelium po tejto katastrofe, keď naozaj nezostal z chrámu kameň na kameni a Rimania tvrdo zasahovali proti židovským vlastencom. Prorocká je predpoveď druhého príchodu Krista na tento svet ako Sudcu živých aj mŕtvych.

Židovský národ bol rímskou nadvládou urazený vo svojich národných a náboženských citoch a túžobnejšie ako inokedy očakával silného a hrdinského Mesiáša, ktorý ho vymaní spod rímskeho jarma. Kvôli tejto túžbe sa utvorila strana Zelótov, nadšencov, ktorí medzi Židmi šírili povstaleckú náladu. Povstanie aj skutočne vypuklo v roku 66 a na jeho potlačenie vyslal cisár Nero vojvodcu Vespaziána do Judska. Hneď pri prvej bitke Židia stratili 40 tisíc mužov, takže Galilea bola v okamihu obsadená a Židia utekali do Jeruzalema. Po zvolení Vespaziána za cisára, vedením boja bol poverený jeho syn Titus, ktorý Jeruzalem obliehal, pričom chcel Židov vyhladovať, a tak dosiahnuť, aby sa vzdali. V roku 70 mesto zaujal. Zahynulo v ňom vyše milióna ľudí. Napokon Rimania cez rozvaliny mesta preorali brázdu, ktorú Židia pod trestom smrti nemohli prekročiť. Umožnili im to za poplatok iba na výročný deň zborenia chrámu, kedy svojimi slzami mohli kropiť pozostatky chrámového múru a prosiť Boha, aby sa rozpamätal na svoj ľud.

Kresťania utiekli z mesta ešte pred jeho obkľúčením k egyptským hraniciam, rozpamätajúc sa na Ježišove slová: Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať!

Pre Židov aj kresťanov vtedy nastala apokalyptická doba, ktorá sa mnohým javila ako koniec sveta. Židia túžili po príchode Mesiáša, kresťania po sľúbenom druhom príchode Krista a jeho kráľovstva a všetci jednohlasne prosili Boha, aby sa tieto dni skúšok skrátili. Práve do tejto situácie volá evanjelista Marek, aby sa veriaci nedali zmiasť. Zničenie Jeruzalema a chrámu bolo síce hrozné, ale bola to iba čiastočná hrôza, obmedzená na palestínske územie. Koniec sveta však bude prebiehať inak, a keďže jeho čas nik nepozná, je nutné vytrvať a bedliť.

Naša situácia je trocha iná v tom, že netúžime po konci sveta, ba mnohí ľudia žijú tak, akoby nemal nikdy nastať, žijú tak, akoby Kristus už nikdy neprišiel. Vynakladáme obrovské úsilie, aby sme zabránili apokalyptickým hrôzam, usilujeme o zachovanie mieru vo svete a o spravodlivé rozdelenie jeho bohatstiev. Snažíme sa odstrániť hlad a biedu, záleží nám na tom, aby ľudia mohli študovať a pracovať, a tak si zarábali na každodenný chlieb. Lenže Markova apokalyptická predpoveď napriek všetkým týmto snahám sa dotýka aj nás a platí aj pre dnešnú dobu.

Grécke slovo apokalypsis, ktoré Marek použil, znamená odhalenie. Keď hovorí o skaze Jeruzalema a o príznakoch konca sveta, chce nám tým niečo odhaliť. Nebolo by múdre, keby sme osobným blahobytom a snahou zachovať mier zahaľovali skutočnosť, že svet nie je večný, že ľudský vek je obmedzený, že naše zdravie je nestále a naše sily sa vyčerpávajú. Každý z nás raz dospeje ku dňu, keď slnko pre neho prestane svietiť, keď bude musieť opustiť svoje mesto, príbytok, rodinu, majetok…, keď príde smrť. Umenie je, pripraviť sa na jej príchod, lebo iste nechceme, aby naša posledná chvíľa bola apokalypticky hrozná. Preto postavme náš malý, ale pritom tak dôležitý život do perspektívy Božej prozreteľnosti, lebo len vtedy nám Boh ponúka pomocnú ruku v okamihu osobnej apokalypsy vlastného zomierania.

Jeden z najskúsenejších duchovných učiteľov XIX. storočia svätý Ignác Brjančaninov píše: Rovnaký osud, ktorý navštívil mojich otcov a bratov, navštívi aj mňa. Oni zomreli a zomriem aj ja. Opustím svoju celu; opustím moje knihy, moje šaty, môj písací stolík, za ktorým som strávil mnoho hodín. Opustím všetko, čo som potreboval alebo som si myslel, že potrebujem počas tohto pozemského života. Vynesú moje telo z cely, kde som žil v očakávaní večného života a domova. Vynesú moje telo a dajú ho zemi, ktorá poslúžila na stvorenie ľudského tela. Tento istý osud navštívi aj vás, bratia, ktorí čítate tieto slová. Tak isto zomriete, nechajúc zemi všetko, čo je zo zeme. Iba so svojimi dušami vstúpite do večnosti.

Aj vďaka týmto slovám je aktuálne Markovo napomenutie: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.

Alebo je vari nerozumné upozorňovať ľudí, aby nežiadali od tohto života alebo sveta to, čo im dať nemôže?