Sviatok Svätej rodiny – rok B
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Lk 2, 22- 40
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vianočná radosť vrcholí pohľadom na symbol Vianoc – Jasličky. Vidíme tam spolu Svätú rodinu – Ježiša, Máriu a Jozefa. Keď hovoríme, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, tak v prvom rade to platí o tejto rodine.
Opravdivou radosťou každej rodiny je narodený Ježiš. On vnáša svojím radostným posolstvom pre každú rodinu základnú pravdu jej vnútorného života. Aká je to pravda? Je vyjadrená slovami Písma, ktoré sme práve počuli: Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Sväté písmo nás často vyzýva, aby sme boli rozumní a múdri, a aby sme všetko konali pod vplyvom Božej milosti. Ak sa o to snažíme, náš život smeruje k Bohu, ak nie, tak sa od neho odkláňa. Človek, ktorý neuvažuje, podobá sa tráve, ktorú vietor nakláňa kam chce a jeho život je podriadený chúťkam, ktoré ho ovládajú a robia s ním, čo chcú. Rozumný človek však už vopred pozná svoj cieľ a svoje konanie nasmeruje k tomu, aby ho dosiahol. Preto máme svoj čas
na tejto zemi využiť na to, aby sme spĺňali požiadavky k dosiahnutiu cieľa, ktorým je nebeské kráľovstvo. Každý z nás však k cieľu smeruje svojou cestou či už v stave slobodnom, zasvätenom Bohu alebo v manželstve. Každá z týchto ciest má svoje problémy a ťažkosti, ale s Božou pomocou jej absolvovanie je možné, hoci nie vždy radostné. Výsledok tohto putovania však stojí za to. Krásne to vyjadril apoštol Pavol: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Jednu z týchto ciest ukazuje Svätá rodina a volá sa: Život vo vzájomnej láske, jednote a porozumení. Je to cesta, ktorá už v tomto živote nás privádza k spojeniu s Bohom a vyvrcholí vo večnej odmene, vo vlastnení Boha.
Lenže v živote sa stretávame aj s pravým opakom. Sú rodiny, ktoré žijú bez Boha, bez rešpektovania základných ľudských práv, slobody a vôbec všetkého, čo rodina by mala spĺňať.
Pozrite, akú skúsenosť s týmto vážnym problémom mala Angela z Veľkej Británie. Hovorí: Pred tromi rokmi sa naše manželstvo dostalo do ťažkostí. Všetci nás poznali ako šťastný manželský pár. Takto sme sa javili na verejnosti. Ale
v súkromí sme nedokázali spolu komunikovať. Problémom nebol ani v alkohole, ani v nedostatku peňazí. Nemali sme sa jednoducho o čom rozprávať. Veľmi ma to trápilo. Často som tento problém spomínala manželovi. Ale on reagoval stále rovnako: Nechaj ma na pokoji. Stále to isté. Si ako pokazený gramofón. Rozprávala som sa o tomto probléme s priateľkou, ktorá mi poradila: Skús ho milovať vždy ako prvá a nič za to nečakaj. Ja som jej oponovala: Ale to sa predsa takto nedá. Aj on musí chcieť. Priateľka povedala: Ani to neskúsiš? Skúsila som. Hneď budúce ráno som sa pevne rozhodla, že náš problém už pred manželom nikdy nespomeniem a zároveň som uvažovala, kde a ako môžem náš vzťah doplniť láskou. Začala som u jedla. Predtým som varila bez toho, aby som sa ho spýtala, na čo má chuť. Teraz som sa ho pýtala a podľa možností som sa snažila uvariť želané jedlo. Reagovala som na každú manželovu pripomienku. Pokúšala som sa vžiť do jeho pracovných problémov, hoci ma veľmi nezaujímali. Fungovalo to! Naše manželstvo sa neuzdravilo cez noc. Ale časom sme mali stále viac a viac tém na rozhovor. Náš spoločný život sa stal krajším. Dokonca je teraz krajší, než bol v prvých týždňoch nášho manželstva.
Cítite, ako vzájomná, darujúca sa láska, môže vyriešiť nejeden problém rodiny? Využime toto východisko z krízy manželstva aj rodín, ktoré nám ponúka napĺňanie Kristovho prikázania. Uzdravíme tým ohniská chorôb rodiny, ktoré nám najviac znepríjemňujú život a zároveň sa staneme príkladom pre tých, ktorí to od nás, kresťanov, právom očakávajú.
Nech aj v našich rodinách platí posledná veta dnešného evanjelia: Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. Miesto slova chlapec si každý môže dosadiť svoje vlastné meno a usilovať sa o to, aby z jeho strany vždy bola snaha o pokoj a pohodu v rodine.