Sme svedkami, ako je celý svet poprepájaný. To, čo sa deje na jednom jeho konci, môžu sledovať ľudia v priamom prenose na celom svete. Z toho vidno, že už akoby ani neexistovali hranice, ani časové pásma, dokonca ani politické systémy. Pred človekom skoro nič nie je skryté a utajené.

Práve preto dnes, na Turíce, si môžeme povedať, že Duch Svätý nám pripadá akýsi tajomný, vzdialený, a aj preto sme si k nemu nevytvorili bližší vzťah. Ten si však môžeme ozrejmiť práve na tom, ako je dnes svet poprepájaný a ako všetky udalosti vo svete, prakticky v okamihu sú nám ponúknuté.

V ďalekej minulosti, v oblasti, ktorá je nám nedostupná, sa tiež odohrala udalosť toho najväčšieho významu. Do svojej vlasti – k Bohu sa vrátil Ježiš Kristus aj ako Boh, aj ako človek a dostal účasť na jeho živote, sláve, vláde a moci. Prišiel do večnej vlasti ako náš brat, ako prvý z nás, ale povolaní sme tam všetci. Chceli by sme ho vidieť a chceli by sme poznať, aký je ten nový život, ktorý je naším cieľom. Aby nám to Ježiš umožnil, začína vysielať od Otca svojho Ducha, ktorý preniká čas aj priestor a tento nový život, Kristov život, nám sprostredkováva.

Možno sa trocha nad tým pozastavíme, ak sme ešte neprežili žiadny špeciálny obraz ani zážitok, z ktorého by sme pocítili prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého. Ježiš ho však priamym prenosom vysiela aj nám a pokiaľ je to pre nás neznáma skutočnosť, príčina nie je vo vysielači, ale v prijímači, v tom, že nie sme schopní zachytiť jeho pôsobenie.

Keď sa pozrieme na tých, ktorí prví zachytili vysielanie Ducha Svätého – na apoštolov, vidíme, že ich vnútro, ich zmýšľanie, ich skutky, boli stvárnené Ježišom Kristom, jeho učením a vierou v neho. Tá istá podmienka na zachytenie a pôsobenie Ducha Svätého platí aj pre nás. Je to viera v Krista, živá viera, ktorá sa snaží upravovať vlastný život a všetky jeho oblasti podľa plánu a konštrukcie, ktorú nám podáva Kristus cez evanjelium a cez Cirkev. Ak my čo len v jednej veci, sa odmietneme jemu prispôsobiť, tak nastáva porucha v nás – hriech, ktorý úplne znemožňuje pôsobenie Ducha Svätého.

Sme vybraní byť prijímačmi Ducha Kristovho a mať už teraz účasť na novom živote. Sme povolaní k tomu, aby tento život na nás videli aj ľudia žijúci v našom prostredí a presviedčali sa na základe našich skutkov o existencii vyššieho, Božieho života. To sa však dosiahne iba vtedy, ak sa budeme usilovať žiť bez poruchy, bez rozporu medzi pravdou a požiadavkou, ktorú má na nás Pán, teda bez hriechu. Ak by sme predsa u seba objavili takúto poruchu, je potrebné čím skôr ju odstrániť. Kristus aj k tomuto kroku dal apoštolom a aj ich nástupcom svojho Ducha, keď povedal: Komu odpustíte hriechy, budú odpustené…

Môžeme mať niekedy dojem, že nás, veriacich, aj napriek zmene systému, mnohí odsúvajú na vedľajšiu koľaj a hádžu nás do „starého železa“. Čo však my robíme s prijímačmi, ktoré nefungujú a nedajú sa opraviť? Dávame ich do šrotu, na zberné miesta alebo ich niektorí jednoducho hodia do smetiaka. Ak my si spokojne žijeme v hriechu, a nie v jednom, ak nám nezáleží na tom, aby sme sa stávali nositeľmi Kristovho Ducha v dnešnom svete, tak nás potom dajú celkom oprávnene do „starého železa“, lebo budeme pre tento svet „zbytoční“.

Keď čítame životopisy mučeníkov, tak nezriedka tam nájdeme takmer rovnakú situáciu, kedy ich statočné vyznanie viery na popravisku, pohlo niektorých prítomných natoľko, že uverili ich svedectvu a verejne sa prihlásili k viere v Krista aj keď to znamenalo, že ihneď nasledovali údel toho mučeníka. Alebo v životopisoch nielen svätých Otcov, ale aj svätých mníchov nedávnej minulosti čítame, že mnohí ich návštevníci napriek vnímaniu jednoduchosti ich života a námahy ich asketického úsilia, boli pohnutí k radikálnej zmene vlastných životov.

Prosme Ducha Svätého o dar viery, aby sme vedeli vytvárať podmienky pre jeho pôsobenie v nás, aby sme sa zo všetkých síl snažili žiť bez hriechu a žili stále dôslednejšie podľa evanjelia. Potom nebudeme „zbytoční“ pre tento svet, ale práve naopak, budeme aj iných pohýnať k radikálnej zmene života.