Príchod dieťaťa na svet je vždy radostnou udalosťou nielen pre jeho rodičov, ale aj pre celé príbuzenstvo. Jeho narodenie prináša asi najväčšiu radosť deťom, ktoré chodia obdivovať bábätko.

Nie je tomu inak ani teraz, lebo náš zrak a naše kroky smerujú k jasličkám, kde sa všetci ponáhľame s takou radosťou, akú nám môže dať iba betlehemské dieťa. Naša radosť plynie zo skutočnosti, že sa naplnili slová Písma, ktoré sme si práve vypočuli: Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.

Práve táto skutočnosť nás napĺňa radosťou, ktorá patrí medzi prvé potreby ľudského srdca, lebo bolo by neľudské nedopriať vianočnú radosť sebe aj druhým. Dnešný deň je pre nás drahým, vzácnym a oblažujúcim. Veď kto by chcel tvrdiť, že Vianoce nepotrebuje?

Zo skúsenosti vieme, že každý začiatok je ťažký, a ani v tomto prípade tomu nebolo ináč. Ako to vo svojom Prológu hovorí apoštol Ján, Boh posiela na svet svojho Syna a berie v ňom na seba našu ľudskú prirodzenosť. Tak ho prijímajú Mária, Jozef, pastieri, mudrci, a aj všetci tí, ktorí s ním prišli do kontaktu. Im ani len nenapadlo o Božom zjavení pochybovať, že to malé, bezbranné dieťa, je prisľúbený, dávno predpovedaný a túžobne očakávaný Mesiáš.

Aby rodina bola úplná, patrí do nej dieťa, preto Boh posiela Dieťa, aby sme všetci boli jedna rodina. Dieťa sa stáva Slovom, keď nám hovorí o Bohu svojím životom a prebýva medzi nami počas pozemského života, ale aj po svojom nanebovstúpení. Jasne nám to prisľúbil: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Božie Slovo nás všetkých zjednocuje, napĺňa radosťou a vzájomnou láskou vždy, keď počúvame jeho hlas, zachovávame jeho slová a podľa nich aj konáme. Pre nás je vianočné tajomstvo úžasnou skutočnosťou, ktorá najhlbšie zasiahla medzi všetkými svetovými udalosťami do behu dejín a najviac pohýbala svetom. Len keď takto pozeráme na obsah a tajomstvo dnešnej slávnosti, pochopíme a precítime jeho význam a objavíme jeho jedinečnú pôsobivosť.

Na Vianoce nás zvykne Ježiš obdarovávať cez tých, ktorí nás majú radi, a ktorým na nás záleží. Ale čo sme my priniesli Ježišovi k jasličkám? Či neprichádzame s prázdnymi rukami a srdcami? Nestali sa Vianoce pre nás profánnymi, folklórnymi a bezduchými sviatkami?

Mnohí naši chorí sú pre nás vzorom prípravy duchovných darov. Jeden z nich vo forme listu bol odoslaný Svätému Otcovi. V liste, okrem iného, Anička píše: Drahý Svätý Otec! Píšem Vám v mene môjho milovaného, nevidiaceho brata Janka, ktorý Vám pri nástupe na Petrov úrad daroval tmu svojich očí. On od narodenia nevidí. V januári bude mať 33 rokov a má veľmi rád Pannu Máriu, ku ktorej už putoval do Lúrd aj Medžugoria. Spočiatku ju prosieval o uzdravenie, ale teraz vidí svoje povolanie v tom, že sa má obetovať za Cirkev, teda aj za Vás, aby ste vždy mali svetlo Ducha Svätého, a aby ste v tomto svetle viedli celý svet. On sa prakticky stále modlí ruženec a moju lásku k Ježišovi a Márii, mi vyprosil on…

Vypočuli sme si iba úryvok z listu, ale povedzte sami, nie je krásny? Aj z neho vidno, že existujú nielen hmotné dary, ktoré časom sa pokazia, zničia, znehodnotia, ale aj duchovné dary, o ktorých Ježiš hovorí: Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.

Sú Vianoce. Vinše a prejavy vzájomnej lásky a spolupatričnosti budú mať zmysel iba vtedy, keď budeme praktizovať ozajstnú kresťanskú lásku. Túto lásku prináša svetu betlehemské Dieťa, keď hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Tieto slová platili o prvých kresťanoch, ale môžeme povedať, že platia aj o nás?

Nie je to ľahké, ale iste veľmi potrebné a osožné. Ježiš to dokázal, čím nám dal ten najlepší a najkrajší vzor. Nasledujme ho, aby sme boli hodní jeho mena a potom naša vzájomná láska nám tu a raz aj vo večnosti bude najväčšou odmenou i radosťou.