Ľudia skôr narodení si ešte pamätajú návraty spoluobčanov zo zajatia, z vyhnanstva alebo z cudziny po skončení vojny. Zástupy ľudí boli nútené odísť z domovov, pričom si mohli zobrať iba tie najnutnejšie veci. Tí, čo prežili, len s batôžkom v rukách, vyhladovaní, unavení, ale plní očakávania sa doslova vliekli späť domov. A hoci museli prekonať rôzne prekážky, v ich očiach svietila jediná túžba, čím skôr prísť domov, lebo len tam budú môcť žiť dôstojným, slobodným a šťastným životom. V týchto ľuďoch bola veľká radosť z návratu.

Takto podobne prežíval aj vyvolený národ svoj návrat z Babylonského zajatia, z ktorého sa mohli vrátiť až po sedemdesiatich rokoch. Po dlhom a namáhavom putovaní sýrskou púšťou, prichádza konečne domov, do Jeruzalema, na miesto, kde sa bude učiť prinášať Bohu čisté obete. Žalm, ktorý sme počuli po prvom čítaní je ozvenou ich radosti a viery: Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť. V návrate videli osobitné Božie dielo. Boh, ktorý necháva vzniknúť, ale aj zaniknúť veľké svetové ríše ako boli asýrska či babylonská, obracia svoj pohľad na hŕstku zajatcov a urobí s nimi veľké veci. Privádza ich do vlasti a povzbudí cez prorokov, aby znova vybudovali zborené mesto aj chrám, usadili sa tam a žili náboženským životom.

Návrat Izraelitov zo zajatia je znamením iného, veľkého návratu a vyslobodenia – z hriechu. Ich Jeruzalem je iba obrazom iného Jeruzalema, svetlo v ich chráme je iba malou sliepňajúcou lampou v porovnaní so svetlom, ktoré príde. Proroci im to hovorili, lebo v prorockom duchu videli Nové mesto, vyzdobené Božou slávou ako matku nového ľudu, ktorá naradostená očakáva príchod svojich roztratených detí. Boh ich privádza naspäť. Tentokrát však už to nie sú iba Izraeliti, ale ľudia zo všetkých národov, lebo Boh všetkému, čo je pod nebom, ukáže svetlo spásy.

Ľudia teda proroctvá poznali aj im verili, iba sa pýtali: Kedy sa to stane? Kedy príde sľúbený vykupiteľ? Evanjelista Lukáš nám dnes hovorí, kedy sa to stalo, kedy sa splnili slová prorokov: V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša. Vtedy Ján Krstiteľ na brehoch Jordánu hlasne volal: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A Pán skutočne prišiel a my všetci, keďže poznáme všetko, čo sa stalo, v nemom úžase hľadíme na spásu, ktorú nám priniesol.

Aj náš život je púšťou, ktorou prechádzame do našej pravej vlasti, k Bohu. Mnohí, premnohí, pritom zblúdili a blúdia, dostali sa do zajatia a stratili smer, a ak sa aj niekedy zatúžia z neho dostať, nepoznajú cestu alebo nemajú dostatok síl ju hľadať. Preto Boh posiela Syna, ktorý sa stavia do čela nespočítateľného ľudského zástupu, aby nás vyviedol z otroctva, zo zajatia hriechu a smrti, do slobody a slávy Božích detí. Vedie nás do svojho kráľovstva, do Cirkvi, ktorá nás čaká ako matka. Privádza jej deti zo všetkých národov, kmeňov a jazykov, pričom pred nikým nezastiera ťažkosti cesty návratu, ale zároveň blahoslaví tých, ktorí po tejto ceste sú ochotní kráčať. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Ježiš kráča na čele ľudského zástupu ako Záchranca a Spasiteľ, ale pred ním kráča veľká ľudská osobnosť – Ján Krstiteľ a volá: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Na druhý Pánov príchod však stále čakáme. Život Cirkvi je neustálym adventom, neustálou prípravou ciest, vyrovnávaním chodníkov a putovaním zo zajatia do nebeského Jeruzalema.

John Powell v jednej svojej knihe spomína hriešnu ženu, ktorá v zúfalstve si uvedomila, že takýto život nemá zmysel a rozhodla sa spáchať samovraždu. Ako tak kráčala po opustenej pláži k moru, v ktorom sa chcela utopiť, počula v sebe hlas, ktorý jej kázal zastaviť sa, otočiť a pozrieť za seba. Keď to urobila, videla stopy jej nôh, ktoré vlny zmývali z piesku. Na to počula: Tak ako voda mora ničí tvoje stopy v piesku, tak moja láska a milosrdenstvo zmývajú celú tvoju hriešnu minulosť. Chcem, aby si žila a milovala, a nie aby si umrela. Žena inštinktom vycítila, že k nej prehovoril Boh a to bol začiatok zmeny jej života.

Aj naším poslaním je pripravovať cestu Pánovi nielen v našich srdciach, ale aj v srdciach blížnych a oznamovať im, že Božia láska a milosrdenstvo zmývajú celú ich hriešnu minulosť. Boh chce, aby žili, milovali a uvideli jeho spásu.

Usilujme sa v tohoročnom advente byť nositeľmi tejto radostnej Božej zvesti!