Istý kňaz spomínal ako ho zavolali do nemocnice k ťažko chorému. Keď mu vyslúžil sviatosti, vyšiel von z izby, aby vpustil dnu jeho manželku. Medzitým sa pri ňom zastavil ošetrujúci lekár a povedal mu, že pacient je veľmi ťažko chorý a zostáva mu iba pár dní života. Keď sa kňaz do izby vrátil asi po pol hodine, chorý pod vplyvom liekov bol veselý, usmiaty, objímal manželku, a keď zbadal kňaza volal, že je už zdravý a nič ho nebolí. Kňaz mu povedal, že sa teší s ním a povzbudil ho, aby nezabudol ani na priateľstvo s Ježišom. Keď to muž počul, zadivene povedal: A to už prečo? Veď som zdravý?! A kňaz smutne poznamenal, že na jeho strhanej tvári videl aj inú tvár, tvár bezcharakternú voči Bohu. Ale to ešte nebol koniec. Keď sa vracal okolo izby od iných chorých, našiel pred dverami plačúcu manželku, ktorá mu povedala, že manžel pred chvíľou zomrel.

Všetci máme tvár, ktorú môžeme vidieť v zrkadle a o ktorú sa po väčšine aj staráme, ale máme aj inú tvár, ktorú v zrkadle nevidíme – tvár nášho charakteru, môjho charakteru. Tú môžeme vidieť vo svojom svedomí a pred Bohom rozhoduje iba jej príťažlivosť. On nás bude hodnotiť podľa nášho charakteru, ktorý si môžeme, ba máme pestovať cez modlitbu.

Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje modliaceho sa Ježiša, ktorému sa počas modlitby zmenila tvár. Modlitba má totiž schopnosť zmeny tváre.

My si povieme, že je síce pekné, čo urobil Ježiš, ale v duchu sa pýtame, čo z toho máme? Odpoveď je, že vďaka jeho smrti si môžeme skrášľovať tvár svojej osobnosti, svojho charakteru. Lebo koľkokrát prežívame doslova znechutenie a zhnusenie sami nad sebou, nad tvárou svojej osobnosti? Sme šokovaní z toho, ako dokážeme podvádzať, klamať, zavádzať, okrádať…, a všetky tieto zlyhania sa odzrkadľujú na tvári nášho svedomia.

Viete si predstaviť, ako by sme vyzerali, keby sme sa neumývali, nekúpali, nezmývali si vlasy? Zďaleka by nás bolo cítiť! Ako by vyzerala naša tvár a pokožka, keby sme si ju nepestovali? Preto sa umývame a preto používame aj kozmetiku, aby sme boli príťažliví. Ale Ježiš nám dal na pestovanie a skrášľovanie našej osobnosti – modlitbu. Cez ňu môžeme darovať nášmu charakteru, nášmu svedomiu, krásnu tvár. Modlitba nás spája s Božím Duchom a Boží Duch nás zjednocuje s nebeským Otcom. Jeho sila nám chce pomáhať, keď sa cítime nemožní, slabí, neschopní, ponížení a pod obraz človeka…

Koľkokrát však prežívame znechutenie z modlitby. Ako si ju potom môžeme obľúbiť, keď máme pocit, že Boh mlčí? Antoine de Saint-Exupéry uvažuje, prečo Boh pri modlitbe mlčí. Modlí sa a prosí: Bože, chcel by som vedieť či ma počuješ. Keby si mi to dajako vyjavil. Prosím ťa, Pane, ten havran, ktorý sedí na kole pred domom, keby na znak tvojej priazne odletel. Vtedy by som vedel, že je to tvoja odpoveď a ja som vypočutý. Domodlil sa, ale havran na kole veselo sedel ďalej. Antoine uvažoval ďalej: Áno, Pane, tvojmu majestátu prísluší mlčať. Keby si ma bol poslúchol a havran by odletel, znova by som to bol ja, čo by chcel zasa niečo iné, a tak by si sa stal iba mojím poslíčkom. Tebe patrí inak konať ako si to predstavujem ja.

Často máme pocit, že pri našej modlitbe sa nič mimoriadne nestalo, ale to nás nemôže odradiť. Treba si na ňu vždy nájsť čas, aj vtedy, keď sa cítime byť uťahaní, ospalí, vynervovaní… Prečo? Povedzte sami: Viete, v ktorom obchode dávajú zadarmo? Existuje vôbec taký? A my si myslíme, že Boží obchod, ktorý nám chce zveriť Božieho Ducha, dá nám zadarmo? Naša platba je, aby sme si urobili na sebe násilie a našli si na modlitbu čas, a potom, v Božom obchode sa obdarúvame Božím Duchom. Božieho Ducha si nezabezpečíme ani peniazmi, ani kariérou, ani krásou, ani šarmom, ale len a len modlitbou.

Pomocou modlitby môžeme meniť náš charakter, našu osobnosť, lebo v nej si darujeme Božieho Ducha, ktorý nám pomáha stávať sa deťmi nebeského Otca. Preto sa oplatí modliť. To je tá najlepšia rada ako si zachovať čistý ľudský charakter. Aj vďaka nej môžeme žiť s čistým svedomím a s vedomím, že keď raz skončíme tento pozemský život, spojíme sa cez smrť s nebeským Otcom.

Zamilujme si modlitbu a nájdime si vždy na ňu čas, lebo takýto čas nebude nikdy „zabitý“ a ním najkrajšie obdarujeme samých seba.