Kedysi učitelia v škole hovorievali žiakom, že látku musia ovládať ako Otčenáš. Dnes už väčšina ľudí toto prirovnanie nepozná a nepozná ani Otčenáš. A sú aj takí, ktorí sa síce Otčenáš modlia, ale robia tak iba z akejsi povinnosti. Menej je už takých, ktorí sa modlia z potreby komunikovať s Bohom.

Čo je modlitba? Je vyjadrením vzťahu človeka – tvora k Bohu – Stvoriteľovi, Božieho dieťaťa k nebeskému Otcovi. V rodine, kde zostal zdravý vzťah lásky detí a rodičov, kde nie je stále zapnutá televízia, počítač či tablet, kde sa nečítajú iba noviny a časopisy, tam si majú členovia rodiny čo povedať. Rozoberajú prácu, školu, priateľstvá, radosti, bolesti, ale si nájdu čas aj na spoločné záľuby a zábavu. V rodine, v ktorej sa stratila opravdivá láska, zostali iba požiadavky, nervozita a pocit vzájomného otravovania sa.

Niečo podobné vidíme aj na živote mnohých kresťanov, u ktorých prestal dialóg lásky a modlitby. Tam zaznieva iba: Bože, daj! ale už nie: Bože, ďakujem! Títo ľudia zabúdajú na to, že modlitba je záležitosťou viery. Kresťan má veriť, že bude vypočutý. Ježiš to jasne vyjadril: Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.

Z Ježišových slov plynie, že modlitba je nutná. Pekne to potvrdzuje svätá Terézia: Duša, ktorá sa nemodlí, necvičí v modlitbe, podobá sa telu, ktoré ranila mŕtvica. Takýto človek, hoci má ruky aj nohy, nemôže pracovať ani chodiť. Poznáme aj tvrdenie mnohých svätcov, ktorí hovorievali, že ak je niekto spasený, tak iba preto, lebo sa modlil, a ak je niekto zatratený, tak preto, lebo sa nemodlil. Tu sa samozrejme nejedná o fakt nemodlenia sa, ale o to, že dotyčný nikdy neprosil o potrebné dary pre spásu.

V evanjeliách máme veľa výrokov Ježiša Krista o modlitbe, a aj veľa dôkazov, že on trávil v modlitbe dlhý čas, často celé noci. Apoštoli ho preto obdivovali, lebo oni to nedokázali. Poznali síce zo synagógy žalmy aj piesne, ale nedokázali sa osamote, vlastnými slovami, rozprávať s Bohom. Preto Pána prosili: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. A on ich naučil modliť sa najkrajšiu modlitbu. Všimli sme si, že ju nezačína Otče môj, alebo Otec Izraelitov, alebo Otec kresťanov, ale Otče náš? To znamená Otec všetkých ľudí na svete, a to bez výnimky!

Touto lekciou Ježiš upozorňuje apoštolov aj na to, že modlitba môže byť rôzna. Väčšina z nás preferuje skôr ústnu modlitbu, ale buďme úprimní, že hoci ju ústa vyslovujú, naše srdce býva častokrát veľmi vzdialené, a tak upadáme do roztržitosti, šablónovitosti a strácame z modlitby opravdivú radosť. Preto máme dbať o to, aby ústna modlitba bola podopretá vnútorným sústredením.

V rozjímaní máme spoznávať jej obsah a krásu, napríklad, už prvé slová: Otče náš. Ako sa niektoré deti vedia popýšiť otcom a rozprávajú o tom, čo robí, aký je silný, zábavný, priateľský…? My môžeme rozjímať nad tým, kým je pre mňa nebeský Otec. Veď, kto som ja? Malý, nepatrný človiečik, ktorý však môže všemohúceho a nekonečného Boha volať Otcom. Pozemský otec, nech by ma akokoľvek miloval, nemôže mi dať všetko. Ale nebeský? On je všemohúci, môže všetko a môže mi aj všetko dať, a aj nebo. A on mi to ponúka!

Skúsme nad modlitbou takto meditovať a po čase objavíme jej krásu, silu a začneme sa modliť nie z povinnosti, ale z lásky, z nevyhnutnej potreby stretnúť sa s Bohom. Tento druh modlitby by sme mohli nazvať súkromnou modlitbou.

Máme však aj liturgickú modlitbu. Súkromná modlitba je ako práca v záhrade, práca, ktorá človeka baví a vie, že z nej bude mať osoh. Liturgická modlitba je ako práca vo veľkej továrni, kde stovky zamestnancov pracujú pre úžitok podniku, národa či štátu. Súkromná modlitba je akoby pre vlastnú potrebu, ale liturgická je na osoh všetkých. Preto pri svätých omšiach, pobožnostiach, púťach, prosíme spoločne za všetkých a za celú Cirkev. Vtedy sa napĺňajú Pánove slová: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.

Naša modlitba má byť teda súkromná i verejná, o samote i v spoločenstve. V nej sa vedie zápas o zmysel a cieľ života, zápas o ľudstvo a svet, zápas o budúce generácie a zápas o Božie kráľovstvo. Preto aj nám treba denno-denne prosiť: Pane, nauč nás modliť sa!

V kancelárií zazvonil telefón. Žena si vypočula nepríjemnú správu: jej dcérka dostala vysokú horúčku a opatrovateľka si nevie rady. Rýchlo zamkla kanceláriu, nasadla do auta a ponáhľala sa domov. Cestou sa ešte zastavila v lekárni, aby kúpila nejaké lieky. No beda! Keď sa vrátila k autu, zistila, že si zabuchla dvere a kľúče ostali vo vnútri. Nevedela čo s tým. Zavolala domov, aby zistila, ako je dcérke. Opatrovateľka povedala, že stav sa jej zhoršil. Keď vysvetlila, čo sa jej prihodilo, opatrovateľka jej poradila, aby skúsila auto otvoriť za pomoci nejakého drôtu. Žena sa rozhliadla po zemi a zbadala kúsok zhrdzaveného drôtu. Vzala ho, no nevedela, čo má s ním urobiť. Sklonila hlavu a prosila Boha, aby jej pomohol v tejto situácií. Tu pri nej zastalo staré ošarpané auto. Vystúpil z neho špinavý bradatý muž s mastnými vlasmi, na hlave mal čiernu šiltovku s veľkou lebkou vpredu. Žena si pomyslela: Veľký Bože, to je ten, ktorého si mi poslal? Muž sa spýtal či nepotrebuje pomoc. Vysvetlila mu svoju situáciu ako aj to, že chcela použiť drôt, len nevedela ako. Muž vzal drôt, podišiel k autu a v zlomku sekundy ho otvoril. Žene vystúpili slzy do očí a veľmi ďakovala chlapíkovi: Vy ste skutočne veľmi dobrý človek! Muž odpovedal: Ja nie som dobrý človek. Práve ma pustili z väzenia, kde som bol za krádeže áut. Žene znovu vystúpili slzy do očí a nahlas poďakovala: Ďakujem ti, Bože, že si mi poslal profesionála.

Zamyslime sa ako často pociťujeme potrebu sa modliť, a aká býva naša modlitba. Verme, že aj nám Pán pošle vždy takého profesionála, akého budeme potrebovať. Veď jasne hovorí: Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.