Evanjeliá sú bezodnou studňou múdrosti. Nech ich čítame stále dookola alebo ich roky počúvame v kostoloch, vždy nás zaujmú niečím novým, dosiaľ nepočutým, nepovšimnutým alebo nepochopeným. Je to tak, ako keď viackrát čítame knihu alebo pozeráme ten istý film či počúvame tú istú hudbu. Vždy nachádzame niečo nové, niečo motivujúce a povzbudzujúce.

Dnes nás chce Pán poučiť o pravom a nepravom pokoji. Keď už starozákonní proroci niekoľko storočí pred narodením Krista oznamovali jeho príchod na svet, titulovali ho ako Knieža pokoja. Ľudia unavení vojnami sa tešili, že konečne na zemi nastane doba trvalého pokoja a v tom duchu zmýšľali aj apoštoli. Ako asi na nich museli zapôsobiť Ježišove slová: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.

Oheň a voda v ponímaní orientálneho človeka boli symbolmi života a smrti.

Voda čistí, osviežuje, dáva rast a plodnosť, ale keď sa hrádze pretrhnú, zaleje veľké oblasti, pričom ničí, pustoší a usmrcuje.

Oheň hreje, roztápa, pretvára, spaľuje všetko nepotrebné a škodlivé, a tak sa stáva požehnaným darom. Beda však, keď sa vymkne spod kontroly. Potom obráti na popol aj tie najkrajšie diela ľudských rúk a neraz berie aj životy. Spomeňme si len na nedávny požiar Notre Dame v Paríži.

Staré grécke báje rozprávajú, že Prometeus, potomok božského rodu titanov – obrov, ukradol oheň bohom na hore Olymp. Daroval ho ľuďom, aby si mohli piecť chlieb, variť jedlo a za mrazivých nocí sa pri ňom ohrievať. Najvyšší boh Zeus sa však na neho nahneval a dal ho za trest prikovať ku skalám Kaukazu. Každý deň k nemu prilietal orol, ktorý mu zobákom trhal pečeň.

Ak Kristus hovorí, že priniesol na svet oheň a krstom máme byť pokrstení, chcel povedať, že prišiel na to, aby sa obetoval, zabudol na seba a myslel len na nás a sám seba zničil smrťou na kríži. K takémuto postoju treba oheň lásky a silu Ducha Svätého, ktorý sa nad ním vznášal už pri jeho krste. Preto každý, kto prijme jeho učenie, kto sa ponorí do vody krstu, kto zahorí ohňom jeho lásky, bude hriať a zapaľovať, čistiť a spaľovať.

Pán nás upozorňuje na oheň, ktorý priniesol z neba, a aj na zámer, ktorý má s nami na zemi. Ohňom je jeho slovo, učenie, príklad, ktoré by mali osvietiť naše mysle a zahriať naše srdcia. A ten, kto je kresťanom, má osobitné poverenie tento oheň udržiavať a rozdúchavať.

Povahu pozemského ohňa poznáme a vieme, že ak sa izoluje, ak sa naň neprikladá – hasne a dohára. A taký je aj nebeský oheň – Kristov oheň. Ak sme ho aj prijali, ale bojazlivo ho zavrieme za dvere domáceho súkromia a izolujeme ho, môžeme s istotou počítať, že nám vyhasne a oň prídeme. Treba však počítať aj s tým, že ak pôjdeme s ním von, aby sme ho rozdúchali, môžeme tým veľmi znepokojiť otca, matku, brata, sestru alebo ľudí vo svojom okolí. Oni sa totiž budú brániť životu a príkladu podľa Kristovho slova a našu horlivosť začnú hasiť svojou iróniou a možno aj hrozbami či trestami. Tak sa stane, že otec nepochopí syna a matka zalamuje rukami nad dcérou.

Istá matka vyhlásila: Najviac ma mrzí, že dcéra ako dospelá sa dala pokrstiť a začala praktizovať vieru. A iný otec vyhlásil synovi: Ak sa dáš pokrstiť, už ťa nechcem poznať. Syn sa však vynašiel: Otec, ale ty si sám povedal, že keď dospejem, môžem si robiť, čo chcem… Takýchto prípadov nie je veľa, ale sú. Omnoho viac je však takých rodičov, ktorí plačú nad svojimi deťmi, ktoré vieru opustili alebo zanechali. Majú sa dobre, žijú ako oni chcú a tam by Boh s jeho zákonmi im prekážal. Takto sme v konkrétnom živote svedkami Pánových slov: Odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.

Aj nám Ježiš zveril svoj oheň a sme zaň zodpovední. Žime tak, aby naše kresťanstvo svietilo nielen nám na životnej ceste, ale aby sme osvecovali a zapaľovali aj iných.