Iste všetci máme skúsenosť, že stojíme v dopravnom prostriedku a premýšľame nad tým, čo nás čaká, pričom ani nevnímame okolie. Zrazu vodič prudko zabrzdí a my máme čo robiť, aby sme udržali rovnováhu. Vtedy sa ustrašene začneme pozerať okolo seba a uvažovať, čo sa stalo.

Táto situácia sa neprihodí iba pri cestovaní, ale aj v živote. Autobus nášho života celé desaťročia s nami uháňa, pričom naše dni, týždne, mesiace a roky pokojne plynú. Občas niečo zakolíše, zaškrípe, nakloní sa alebo nás odhodí, ale to už patrí k životu. Raz však autobus nášho života prudko zabrzdí a my sa zastavíme. Stáva sa to vtedy, keď niekto z našej blízkosti náhle a nečakane zomrie alebo keď siréna sanitky upozorňuje, že do nemocnice vezie nás alebo nám blízkeho človeka, ktorý zápasí so smrťou. Stačia sekundy, ktoré nami otrasú a človek sa razom preberie zo všetkých snov a ilúzií.

O podobnom zážitku sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš vždy vystupoval ako zázračný lekár, milosrdný spasiteľ, vynikajúci rečník a diskutér, a tak sa ho ktosi spýtal: Pane, je málo tých, čo budú spasení? Touto otázkou ho vlastne vyprovokoval k šokujúcej odpovedi, v ktorej varuje ľudí pred ilúziami, že spásu možno spokojne dosiahnuť bez väčšej námahy, pričom stačí lenivá a vychodená náboženská rutina. Hovorí, že brána do neba je tesná a úzka, lebo široká a pohodlná cesta vedie do večného zatratenia.

Po týchto slovách sa odohralo možno niečo podobné ako vtedy, keď rozprával o Eucharistii. Vtedy povedal: Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. A aká bola reakcia? Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! a mnohí od neho odišli a hľadali si nových učiteľov, ktorých náuka nebola taká tvrdá, náročná a nezarezávala do živého. Kristova reč je naozaj tvrdá, keď hovorí o poslednom súde, o večnom zatratení, o pekle alebo o úzkej bráne do nebeského kráľovstva. Je totiž pohodlnejšie nájsť si učiteľov, ktorí nehovoria o pekle alebo o nebi, vyhýbajú sa termínom ako je anjel strážca alebo diabol, a ktorí ani omylom nevyslovia slová očistec, zatratenie alebo hriech. Títo učitelia nanajvýš pripustia ľudské slabosti, omyly, poprípade maličké hriešky, veď človek môže všetko, všetko je mu dovolené, takže ho nezväzujú žiadne morálne pravidlá. Z ich slovníka sa preto vytratili výrazy ako pokánie, ľútosť, zadosťučinenie, pôst, modlitba, sebazaprenie... Ale pomôže to? Či potom, ak celý život tieto pojmy nevyrieknu, prestane existovať peklo, nebo alebo očistec?

Ježiš jednoznačne hovorí o tesnej bráne do neba, aby tí, ktorí raz budú od nej odohnaní a budú počuť slová: Nepo¬znám vás..., nezostali prekvapení. Vtedy už nepomôže výhovorka: Pane, jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil. Dnes by sme slová evanjelia mohli trocha pozmeniť: Pane, veď sme katolíci a dobrí! Sme slušní ľudia, takže nik nám nemôže nič vyčítať! A dobre vieš, Pane, že sme nikoho nezabili ani nikomu nič neukradli! Ty, že nás nepoznáš? Veď každú nedeľu sme počuli zvon na kostole, ale už nebol čas vstúpiť dovnútra. Vysmievali sme sa síce tým, ktorí tam chodili, ktorí žili čisto, ktorí zachovali manželskú vernosť, ale Desatoro sme poznali! Je pravda, že sme sa aj opíjali, strpčovali život svojim rodinám, pohoršovali sme iných a tvárili sme sa, že ťa nepoznáme..., ale to sú predsa iba také malé hriešky!

Ježiš uisťuje všetkých bez rozdielu, že kto nevyvinie námahu vstúpiť do života úzkou bránou, nedosiahne spásu a na jeho miesto prídu iní. Donald Grey Barnhouse napísal: Barabáš bol jediným človekom na svete, ktorý mohol povedať, že Ježiš Kristus fyzicky „vzal jeho miesto“ a to na kríži. Ale každý z nás môže povedať, že Ježiš Kristus duchovne „vzal naše miesto“. Hriechom sme si zaslúžili smrť. Zaslúžili sme si večný trest na mieste múk. On si však vzal naše miesto. On splatil náš dlh voči božskej spravodlivosti a svätosti. Toto je dôvod, prečo môžem s veľkou nádejou povedať: Zaslúžil som si smrť, zaslúžil som si peklo. Ježiš však vzal moju smrť a moje peklo a nenechal pre mňa nič iné než svoje nebo.

Bolo by veľmi tragické, keby nás pre našu ľahostajnosť a nezáujem nevpustili do neba a predišli by nás iní, menej učení, bohatí, vznešení a z nášho pohľadu aj hriešnejší… A nezabúdajme, že nie pohodlná, široká a vyasfaltovaná cesta nás privedie do večného života, ale iba chodník, úzky, strmý, kamenistý a ťažko schodný. Chodník naplnený mnohými príkoriami, ťažkosťami a problémami.

Je iba na mne, ktorú cestu si zvolím. Som úplne slobodný vo svojom rozhodnutí a Pán ho bude rešpektovať.