Často si pripomíname, že Božie slovo, ktoré každú nedeľu počúvame pri bohoslužbách, nás má osloviť a máme si z neho odniesť poučenie do ďalšieho života. Ale máloktoré evanjelium sa nás tak veľmi dotýka ako to dnešné. Ježiša k odpovedi vyprovokovali saduceji. Kto to bol? Náboženská skupina Židov, veľmi nábožná, ktorá zo Starého zákona uznávala iba päť Mojžišových kníh. A keďže v nich nečítali o zmŕtvychvstaní, neverili vo vzkriesenie z mŕtvych. Boh totiž ľuďom hneď na počiatku toto tajomstvo neoznámil, lebo chcel pri zjavovaní právd zachovať určitú postupnosť.

Ani učiteľka hneď v 1. triede nezačne deti učiť zlomky, ale toto učivo musí nechať na neskôr. To urobil aj Boh. Spočiatku ľuďom oznámil iba jednoduché pravdy, že on jestvuje, je iba jeden, je pôvodcom všetkého a je spravodlivým sudcom. Ale ťažké tajomstvá o trojjedinosti, zmŕtvychvstaní, nanebovstúpení…, nechal až na neskoršie časy, až keď ľudia budú utvrdení vo viere. Napríklad, viera v zmŕtvychvstanie sa spomína až po babylonskom zajatí, a až v posledných knihách Starého zákona je reč aj o vzkriesení z mŕtvych.

Práve v 1. čítaní sme počuli svedectvo viery v zmŕtvychvstanie od siedmich bratov a ich matky. Boli predvedení pred pohanského kráľa Antiocha, ktorý od nich žiadal, aby jedli bravčové mäso, čo u Židov bolo zakázané, čím by pohrdli svojou vieru. Nepodarilo sa mu však ich odviesť od viery a radšej jeden po druhom zomreli, pričom sa utešovali, že budú vzkriesení a posilňovali sa nádejou, že budú žiť večne.

Keďže saduceji tieto knihy nečítali, a ani im neverili, posmievali sa Židom, ktorí v zmŕtvychvstanie verili. Preto aj v evanjeliu sa Ježišovi posmievajú, lebo vedeli, že stojí na strane tých, ktorí v zmŕtvychvstanie veria. Povedali: Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi: Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.

Pre Ježiša to bol chyták, ale na neho takéto chytáky neplatili. Pokojne im odpovedal: Robíte veľkú chybu, keď si myslíte, že život po zmŕtvychvstaní bude taký istý ako pozemský. Život po vzkriesení bude celkom iný ako pozemský. A my si z Pánových slov môžeme hneď urobiť prirovnanie, že rozdiel medzi pozemským a posmrtným životom je asi taký, aký je rozdiel medzi zrnkom piesku a mestom s jeho mrakodrapmi, obchodmi, námestiami, kostolmi… V budúcom živote nebudú už problémy, ktoré sú na tomto svete. Ježiš to vyjadril vetou: Tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. Týmto jasne vyriešil problém saducejov, a tým akoby im povedal: Hovoríte, že v Mojžišových knihách niet reči o zmŕtvychvstaní, ale keby ste čítali pozornejšie, tak sa dočítate ako Mojžiš nazýva Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú. A preto Abrahám, Jakub a Izák, hoci už dávno zomreli, žijú, a tak musí byť vzkriesenie z mŕtvych.

Ježišove slová sú veľkou posilou aj pre nás. Buďme úprimní, že aj my máme ťažkosti s vierou, že budeme vzkriesení a po smrti budeme žiť. Aj my si život po smrti predstavujeme ako pozemský život, a preto ani veľmi netúžime po zmŕtvychvstaní. Preto aj ľudia, ktorí teraz majú ťažký život, netúžia po tom, aby pokračoval aj po ich smrti. Koľkí starí ľudia sa modlia, aby si ich Boh zobral, pričom znášajú veľké bolesti. Boli by spokojní, keby sa im povedalo, že taký istý život ich čaká aj po smrti?

Ježiš ich, ale aj nás, upokojuje, že život po smrti je niečo celkom iné ako pozemský život. On nie je predĺžený pozemský život, ale život, ktorý aspoň trocha uzrel apoštol Pavol a povedal o ňom: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. V pozemskom živote Boha nevidíme, iba v neho veríme, ale vo večnosti sa všetkým dá vidieť a poznať ako nekonečná krása, láska, pravda, radosť a blaženosť.

Istý spisovateľ raz prirovnal tento svet k podchodu, ktorý vedie k skutočnému životu. Poznáme tie rôzne podchody na rušných komunikáciách, ktoré nám uľahčujú dostať sa na miesto, kde smerujeme. Zvyčajne v nich nič nenájdeme, často majú počmárané steny, je v nich zápach, otravujú v nich bezdomovci, a tak rýchlo nimi prejdeme, aby sme sa dostali k cieľu – k večnému životu. Príliš sa zamerať na starosti tohto sveta, môže znamenať ostať v podchode, nedosiahnuť cieľ života a zabývať sa vo svete, ktorý sa ani trošku nedá porovnať s tým, čo Boh pre nás pripravil.

Keď tu, na svete, veríme v Boha, uznávame ho, milujeme, sme a večne budeme jeho synmi a dcérami. To bude nekonečné šťastie, ktoré nám postačí po celú večnosť. Preto sa tešme na stretnutie a život s ním.