Keď počujeme slovo kráľ, obyčajne sa nám vynorí obraz rozprávok z detstva, lebo existuje iba málo rozprávok, v ktorých by nevystupoval kráľ. A hoci sme rozprávky počúvali ešte ako deti, vyrozumeli sme, akú úlohu má kráľ. Každý kráľ predstavoval zvrchovanú autoritu a mal aj neobmedzenú právomoc. Na rozprávkach je najkrajšie to, že dobro a spravodlivosť vždy zvíťazia, čo je častokrát v silnom kontraste z reálnym životom.

Priliehavý obraz Krista z dnešného evanjelia predstavuje kráľovstvo, v ktorom vládne láska, dokonca aj k zločincovi visiacom na kríži, ktorý prosil: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Kríž sa tak stal trónom, z ktorého mu kráľ otvára nebo: Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji... a od nás chce, aby sme mu podobný trón postavili aj vo svojej duši.

Ježiš nám všetkým chce položiť dôležitú otázku: Poznáš svojho Kráľa a vieš, že on jediný je Pán pánov a Kráľ kráľov? Dnes sa totiž všetci ľudia vydávajú za kráľov. Sú dosť vzdelaní, uvedomelí, scestovaní, ovládajú cudzie jazyky, majú moc, peniaze, spoločenské či politické postavenie… Ale pouvažujme nad tým, či popri tom všetkom máme aj dostatok síl, udržať v sebe Božie kráľovstvo?

Poznáme Božie kráľovstvo, ktoré sa nám otvorilo v Ježišovi Kristovi, v jeho kríži a oslávení. Kristus, je kráľom na kríži čo potvrdzuje aj pred Pilátom, ktorý sa ho zbitého, skrvaveného, poníženého a tŕním korunovaného spýtal, či je židovský kráľ a dostal kladnú odpoveď. Ježiš ju však obohatil pripomienkou, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ako to chápať? Jeho kráľovstvo spočíva vo vydaní svedectva o pravde a o privádzaní ľudí k pravde. Jedine v tomto zmysle je Kráľ kráľov a Pán pánov.

Kristus chce svojím Duchom, svojou pravdou a životom všetko preniknúť, ale my sa mu musíme otvoriť. Jeho pozemský život a účinkovanie má byť pre nás priamou cestou vykročenia za ním. Buďme však úprimní ako na našich cestách bývame bezradní a nevšímaví. Vieme veľa rozprávať, urážať, kritizovať, zabávať sa a skoro všetko si ľahčovať, pritom zabúdame na to, čo je potrebné, aby sme praktizovali svoju vieru.

Čo je teda potrebné k praktizovaniu viery? Počúvanie evanjelia, čítanie duchovnej literatúry a pokánie.

Svätý Ignác Briančaninov v knihe Pole to vysvetľuje: Kto verí v Krista, aj keď zomrie smrťou hriechu, bude vzkriesený skrze pokánie. Videli sme veľa svätých, ktorí padli z výšok svätosti do priepasti ťažkých hriechov, ale s pomocou viery a pokánia znovu vystúpili do výšok čistoty a svätosti. Beznádej je žalobca skrytého nedostatku viery a sebectva v srdci – kto verí v seba a dôveruje iba sebe, nepovstane z hriechu skrze pokánie; ale ten, kto verí v Krista, večného Vykupiteľa a Lekára, vstane znovu skrze pokánie. Viera prichádza z počúvania. Počúvaj Evanjeliá, ktoré k tebe hovoria a svätých Otcov, ktorí ti Evanjeliá vysvetľujú. Počúvaj s pozornosťou a živá viera sa krok za krokom usadí v tebe a povedie ťa k napĺňaniu evanjeliových prikázaní, a pre toto naplnenie budeš odmenený nádejou očakávanej spásy. Viera ťa urobí nasledovníkom Krista na zemi a spoludedičom neba.

Keď v myšlienkach prejdeme všetky poučenia, ktoré nám svätec ponúka, možno sa nám bude zdať duchovný život príliš ťažký, ba až nemožný. Neobávajme sa! S pokorným srdcom vykročme ako deti, ktoré vedia, že Ježišova pomoc a ochrana je neustále nablízku.

Sviatok Krista Kráľa nás stavia pred zásadnú otázku: Považujeme Krista skutočne za Kráľa, a to nielen za Kráľa svojho srdca, ale aj sveta a vesmíru? Ak nie, tak pre nás nie je ani Kristom, ani Mesiášom. Ak ako kresťania nechceme byť svetu na obtiaž a posmech, nebojme sa ani dnes skromne, ale isto povedať: Nech žije Kristus Kráľ!