Kontakt
sviatok Svätej rodiny– rok C
Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
Lk 2, 41- 52
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď sledujeme dajakého človeka s jeho dobrými alebo zlými vlastnos ťami, obyčajne prehlásime, že on ani nemôže za to, aký je, lebo vyšiel z rodinného prostredia, ktoré ho takým urobilo.
Dnešný sviatok nás vedie do životného prostredia Svätej rodiny. Všetky čítania nám hovoria o vzťahoch vo veriacej rodine. Aj nazaretská rodina ide do Jeruzalema, aby dala Bohu to, čo mu patrí. Dáva aj moja rodina, naša rodina, Bohu to, čo mu patrí?
Obraz slovenskej kresťanskej rodiny, žijúcej v minulosti na našich dedi nách, by sa dal vykresliť rôznym spôsobom. Jedným z najvýraznejších obrazov by bol obraz modliacej sa rodiny. Celá rodina kľačí alebo stojí, starí rodičia si možno sadli, otec drží v rukách ruženec, predrieka modlitbu a všetci odpo vedajú. Deťom sa pobožnosti niekedy zdali byť príliš dlhé a možno krútili nad nimi aj nosom, pričom im myseľ lietala po hrách, pri ktorých bolo lepšie ako na kolenách. Nedovolili si však protestovať a postupom času rodinný obrad prenikal aj do nich ako vlaha do zeme. Deti žili
v kresťanskom ovzduší, v ktorom Boh mal pevné miesto.
Poviete si: To si, prosím ťa, kde vyhrabal? To je zo storočného filmu pre pamätníkov? Snáď to robili naše babky! Ale teraz, v dnešnej dobe?! Povedzte sami: V dnešnej dobe je modlitba už nemoderná, nepotrebná? Máme sa vari za ňu hanbiť?
Čo je vlastne modlitba? Aké miesto má v rodine?
Známy americký biskup Fulton J. Sheen (1895 – 1979) napísal knihu: Traja pri sobáši. V nej sa pýta: A nestačili by dvaja? On a ona? A odpovedá si: Nie! Je potrebný aj tretí – Boh, ktorý na spoločnú cestu priviedol ju i jeho, takže sa stretli, zamilovali a napokon sa rozhodli spojiť svoje životy a rozdeliť si úsmevy i slzy, bremená i sladkosti…
Keď porovnáme tieto slová s dnešnými tzv. kresťanskými rodinami a manželstvami, kde oni nechali tretieho? Kde nechali Boha? Zabudli na neho od veľkej lásky? Vyhostili ho, aby sa im neplietol do záležitostí ich svedomí? Títo ľudia majú všelijaké výhovorky, že Boha zanedbali, pričom si ani ne všimli, že on ich priviedol na spoločnú cestu životom a do spoločnej rodiny.
Čo je teda modlitba v rodine? Pripustenie Boha do rodiny ako toho tre tieho, lebo on má na to plné právo. A nielen iba na tie 2 – 3 minúty odmrmlanej rannej modlitby a večerného prežehnania sa v posteli pri zaspávaní. Boh má miesto v rodine, ktoré ešte sa stane dôležitejším po príchode detí. On nesmie byť nepríjemný hosť, ale právoplatný člen rodiny, s ktorým sa počíta pri každom rozhodovaní. Práve preto nesmie sa modlitba stať iba dajakou formálnou záležitosťou, prázdnym opakovaním naučených formuliek a básničiek, ktoré vlastne nemajú žiadny životný dosah. Lebo Boh je živý a je Bohom živých, nie iba na obrázku alebo na kríži, ktorý visí, ak vôbec, visí v izbe.
Ako sa máme správne modliť? Treba si uvedomiť, že modlitba je povznesením mysle k Bohu a rozhovor s ním, tak ako sa rozprávame s rodičmi, deťmi, priateľmi… Ako sme sa naučili rozprávať? Bola na to potrebná zvláštnym spôsobom škola? Ani nie… Ako deti sme počúvali starších a jedného dňa vykĺzlo z nás slovko mama. To bolo radosti! Celá rodina nehovorila o ničom inom, iba o tom, že naše dieťa už začína rozprávať. Potom postupne pribúdali ďalšie hlásky a slabiky, slová a vety. Čím to bolo skomolenejšie, tým to rodičom bolo milšie. A keď sme si niečo vypýtali? To bola udalosť!
V pomere k Bohu sme všetci deťmi. Toto priznanie je ponižujúce iba pre toho, kto nevie ani nechce vedieť, kto je Boh a čím je pre nás. Naučiť sa rozprávať s Bohom, znamená, naučiť sa modliť. Na to nie sú potrebné múdre knihy, ani tituly pred menom či za menom, ani znalosť cudzích jazykov. Príde to samo, tak, ako sme sa naučili rozprávať. Treba sa len modliť, hovoriť Bohu, čo si myslíme, čo potrebujeme, chváliť ho a ďakovať mu.
Francúzsky teológ Jean Daniélou (1905 – 1974) napísal knihu: Modlitba – otázka politická. Nemyslí, samozrejme, na bežnú politiku, ale ide mu o to, že žiadna civilizácia, keď má byť skutočne ľudskou, nemôže sa budovať bez Boha. Boh nie je prívesok, čosi na konci, na kraji alebo vedľa. Boh je ústredňa. Život nemožno budovať iba horizontálne, iba na rovine hmoty, materiálneho života, iba do šírky, ale aj do výšky, dvíhať ho vertikálne, k Bohu. A tak je tomu aj v rodine. Názov knihy by sme mohli preto aj pozmeniť: Modlitba – otázka rodinná.
Z toho plynie, že žiadna modlitba sa nedá naučiť dopredu. Bola by to potom iba fraška a divadlo. Naučené modlitby sú skôr iba pomôckou, lebo hlavný je postoj, úmysel a duch, s ktorým sa modlíme. Ak pozveme Boha do rodiny, ak mu priznáme oprávnené miesto, tak sa s ním naučíme rozprávať ako s jedným z členov rodiny.
Keď neraz počuť z úst rodičov vetu: Pomodlím deti alebo pomodli deti… veľmi zle to znie. To ako keby povedali: Umyjem deti, oblečiem deti… Je potrebné hovoriť: Pomodlíme sa spolu s deťmi… Od útleho veku iba 2 – 3 slová, tak ako sme sa aj my učili rozprávať. Poďakovať za pekné počasie, zdravie, pokrm, rodičov, súrodencov, kamarátov… Tak ako to prináša život. Rodičia často na otázku či a ako nábožensky vychovávajú deti, odpovedia, že sú ešte malé. A na ďalšiu otázku, koľko majú rokov, odpovedia, že štyri a šesť. Čo nás napadne? To ešte nevedia rozprávať? Keď teda potrebujú rozprávať s otcom a mamou, prečo by nepotrebovali rozprávať sa s Bohom?
Milí otcovia a mamy, modlitba je otázka rodinná. Nezabúdajte na to! Modlitba je problém tretieho v rodine – Boha. Pozvime ho k nám, on maše pozvanie s radosťou prijme!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
