Človek sa nerád prehrabáva vo vlastných hriechoch a nerád počuje, keď sa verejne rozpráva o jeho chybách. Prečo?Hanbí sa za ne. Sú to fakty, z ktorých je smutný a smutní sú aj tí, ktorých sa jeho chyby a hriechy dotkli.

Štatistiky, ktoré každoročne zverejňuje polícia ohľadom zlých ľudských vlastností nás zarazia, ale to je málo. Za každým číslom vrážd, dopravných nehôd, krádeží, znásilnení…, je vidno ľudský život. Za každým zlým činom je ten, kto ho vykoná, ale aj ten, komu sa ním ublíži.

Súdny človek sa hanbí za svoje zlé skutky a hľadá silu, ktorá by ho dokázala zbaviť sa nich, aby mohol znova byť dobrý a šľachetný. Lebo každý zlý skutok je ako zámok visiaci na bráne k Božiemu spoločenstvu. Pritom si človek dokáže toľkými zámkami zamknúť spojenie s Bohom! Preto veriaci hľadá silu, ktorá by popretŕhala tieto zámky.

Ako krásne znejú slová dnešného evanjelia: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané. Komu môže kňaz zadržať hriechy a neodpustiť v mene Kristovom? Tomu, kto neprijme Ducha Svätého a s úsmevom si hovie vo svojich zlých skutkoch. Sám Ježiš k tomu dodáva: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpusti. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí, ani v tomto veku, ani v budúcom.

Napríklad, muž – otec rodiny, ktorý roky pije a nemieni s tým prestať, hreší proti Duchu Svätému, lebo nechce sa stať lepším. Odmieta akúkoľvek pomoc, s tvrdením, že on nepije, ale pijú ostatní. Tu samozrejme nejde iba o alkohol, ale aj o iné hriechy. Napríklad o pýchu, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, lenivosť, obžerstvo… a mohli by sme pokračovať ďalej. Človek sa síce môže dostať do situácie, kedy zlyhá, ale musí mať túžbu, sa zmeniť. Napríklad, niekto povie: Bože, tento týždeň som hovoril pravdu, ďakujem ti za tvoju pomoc! Veľmi dôležitá je snaha spolupracovať s Duchom Svätým, cez ktorú sa usilujeme byť lepšími. Už nie sme sami, ale je s nami Ježišov Duch. A niet takého hriechu alebo zlej náklonnosti, ktorú by sme s jeho pomocou nedokázali prekonať. Podmienkou však je, že nesmieme z duše vyhnať Ducha Svätého. Ak tak urobíme, nasťahuje sa do nej iný duch, duch zla – diabol a pád toho človeka bude veľmi veľký.

Je to hanba, keď ma nazývajú svätuškárom? Cítim krivdu, keď sa niekto sústrastne pousmeje nad tým, že som veriaci? Podstatné je, že je vo mne Duch Svätý, že som ho nevyhnal a on ozdravuje celú moju bytosť. To je predsa hodné chvály, a nie hanby! Strašná „chvála“ by však bola pre človeka, ak si nedá pozor na alkohol a znova zlyhá, alebo na chamtivosť a znova bude kradnúť, alebo na lenivosť a nepohne ani prstom… Vtedy bude kráčať k vlastnej záhube, a sami povedzte, aká je to perspektíva?

Svätý Paisij Svätohorský (1924–1994) hovorí: Duchovný život nevyžaduje roky. V jednej sekunde človek sa môže dostať z pekla do raja, ak koná pokánie. Človek sa môže meniť. Môže sa stať anjelom a môže sa stať aj diablom. Aká úžasná sila je v pokání! Sťahuje zhora Božskú milosť. Človek môže byť spasený, ak sa otvorí jedinej pokornej myšlienke! Ale ak sa otvorí jednej pyšnej myšlienke a nerobí pokánie a smrť ho zastihne v takomto stave, potom je stratený. Pokorná myšlienka však samozrejme musí byť prevádzaná s vnútorným vzdychaním a ľútosťou. Nateraz ak urobím chybu, robím pokánie a je mi v tom momente odpustené; a ak vytrvávam v tomto boji, tak postupne mením tento dočasný dobrý stav duše na viac stálejší.

Dnes oslavujeme sviatok sily Boha, ktorá ponúka inú perspektívu, perspektívu zmierenia a odpustenia. Tešme sa z tohto veľkého daru, ktorý nám Ježiš sprostredkoval, aby sme mohli byť zdraví v charaktere a plnohodnotní ľudia, odmietajúci smetisko svojich hriechov. Buďme hrdí, že v nás prebýva Duch Svätý!