Nik nepochybuje o tom, že reklame sa v dnešných časoch pripisuje veľký význam aj keď mnohým ľuďom lezie na nervy. Ihneď odhadzujú letáky, ktorých sú plné noviny a časopisy, prepínajú televízne kanály a vypínajú mobily, keď im tam začne reklama naskakovať.

Ján Krstiteľ urobil Ježišovi dobrú reklamu, keď po jeho krste zverejnil, kto vlastne je: Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu. O tom, že reklama zabrala, nasvedčuje fakt, že ihneď dvaja Jánovi učeníci sa vybrali za ním a potom aj ďalší túžili sa stať jeho učeníkmi. Je síce pravda, že pod krížom zostal iba Ján s Máriou, ale po zoslaní Ducha Svätého sa počet učeníkov veľmi rozmnožil.

Prvotnou úlohou apoštolov a ich učeníkov bolo svojím slovom, ale predovšetkým životom, ukázať svetu Ježiša, potvrdiť, že on je naozaj Božím Baránkom a Vykupiteľom sveta. To, že si túto úlohu solídne plnili, potvrdzuje nárast kresťanov za prvé tri storočia kresťanstva.

Služobníkmi a učeníkmi Krista sme aj my, veď sa nazývame kresťanmi, presne tak, ako boli pomenovaní prví nasledovníci Krista v Antiochii. Z toho vyplýva, že naša úloha je taká istá, ako bola ich úloha a je fakt, že ľudia žijúci okolo nás, chcú, aby sme im Krista ukázali, chcú ho vidieť v nás a stretnúť sa s ním skrze nás. Buďme však úprimní a spytujme si svedomie ako žijeme, pracujeme, konáme, zmýšľame...? Umožňujeme ľuďom stretať sa cez nás s Ježišom?

Pápež Pavol VI. 2. januára 1975 povedal: Najbolestnejší dojem v kostoloch, hoci sú naplnené ľuďmi, vyvoláva veľký počet osôb, ktoré neotvoria ústa. Oni nevedia, čo povedať Bohu, čím robia dojem, že sú cudzinci vo svojom kostole.

Na tieto myšlienky nadväzuje kňaz, ktorý ešte po kňazskej vysviacke v rokoch 1986 – 87 musel absolvovať základnú vojenskú službu a spomína si ako mu písal iný kňaz, ktorý tiež v tom čase bol v armáde. V liste sa sťažoval, že Slováci si z kňaza robia väčší posmech ako Česi, pričom v rozhovore spomenú, že doma chodievajú do kostola, ale na vojne žijú ako ateisti. Kňaz konštatoval, že problém je v tom, že ich viera je tradičná a nie osobná. A v liste uvažuje: Myslíme si, že keď vidíme ešte zástupy v niektorých kostoloch, všetko je v poriadku? Nie je! Lebo to neznamená, že každý, kto chodí do kostola, je veriaci.

Keď sa pozorne obzrieme okolo seba, vidíme, že po tridsiatich rokoch sa časy vôbec nezmenili. Úplne stačí, aby sa mladík či dievča vybrali študovať do vzdialeného mesta, ďaleko od rodičov a zrazu žijú ako ateisti. Niektorí v tom meste zostanú bývať aj natrvalo a hoci doma sa angažovali vo farskom spoločenstve, v meste často ani nevedia, kde je postavený kostol. Keď však treba ísť navštíviť rodičov, rýchle bežia na spoveď, aby mama doma videla, aké má zbožné dieťa. Pritom je to ateista, ktorý často svojím životom je na pohoršenie iným.

Ján Krstiteľ nám jasne dáva najavo, že náš život má sa uberať úplne opačným smerom. Máme sa usilovať, aby z každého nášho slova, skutku a okamihu života zaznievalo do sveta: Žijem tak preto, lebo chcem, aby Ježiš konal cezo mňa. K tomu je však potrebné, aby sme sa najskôr podľa evanjelia formovali my, a potom dokážeme formovať aj iných.

Veľmi pekne o tom hovorí Dekrét II. Vatikánskeho koncilu O kňazskej formácii Optatam totius, ktorého slová sa však netýkajú iba kňazov, ale aj každého veriaceho človeka: … Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Slove Božom, činnou účasťou na Eucharistii a modlitbovej bohoslužbe, aby v súčinnosti so spolubratmi podávali svedectvo jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi…

Z týchto slov jasne plynie, že základom života každého Ježišovho učeníka je modlitba. Čerpajme z nej, čerpajme z adorácii a rozjímaní, aby sme po skončení tohto duchovného úkonu odchádzali potešení, že po stretnutí s naším najlepším Priateľom ideme ho ukázať našim ľudským priateľom. Celoživotná úloha je, byť Ježišovým reprezentantom a robiť mu dobrú reklamu.

Otvorme svoje srdcia pre Ježišovo slovo, lebo ak to neurobíme, budú o nás platiť poetické slová kardinála Héldera Camaru (1909 – 1999): Pripusť, nech radlica ťa rozhrnie, aby hlboké brázdy pre siatbu stvorila. Nepripustíš? Zostaneš neplodný, práve tak, ako ľudské srdcia…