Vianoce sú za nami a my sa tešíme, že sme ich prežili v zdraví, radosti a hojnosti. Povedali sme si pekné slová a prekvapili sme sa milými darčekmi. Mnohým z nás dali Vianoce pocítiť, aké dôležité a krásne je nevidieť iba seba, ale aj druhého a dopriať trocha radosti nielen sebe, ale aj druhému.

Boh sa nám ukázal, keď medzi nás poslal Syna, o ktorom sme práve počuli ako o Slove, ktoré sa stalo Telom. V ňom sme sa stretli s Bohom a v ňom sa stretávame aj my navzájom.

Toto úžasné tajomstvo nám sprítomňuje stará židovská rozprávka. Boli dvaja bratia, ktorí bývali na hore Morja. Mladší bol ženatý a mal deti, starší bol slobodný a žil sám. Obaja mali po otcovi pole, ktoré spoločne obrábali, a teda spoločne aj zbierali úrodu, ktorú rozdelili na dve rovnaké časti, a tak mali rovnaký počet snopov. Raz, po žatve, starší nemohol zaspať, lebo ho trápila myšlienka, že má dostať rovnaký počet snopov ako brat, ktorý mal ženu a deti. Preto uprostred noci vstal, šiel na pole a z vlastných snopov prenášal na kopu svojho brata. Spokojný sa vrátil domov a zaspal. O polnoci sa zobudil mladší brat a rozmýšľal: Môj brat je sám. Nemá ženu, nemá deti a keď zostarne, kto sa o neho postará? O mňa, predsa, sa má kto postarať. Aj on vstal a začal zo svojich snopov nosiť na kopu bratových, čím mu vlastne vrátil, čo mu starší brat nanosil. Keď ráno prišli obaja na pole, každý našiel svoju kopu nedotknutú, v pôvodnej veľkosti. Čakali teda na druhú noc, a keď si boli istí, že ten druhý spí, vybrali sa na pole. Aké však bolo ich prekvapenie, keď sa v polovici cesty stretli, každý s plným náručím snopov, ktoré niesli na kopu svojho brata. Teraz si uvedomili ako jeden s druhým cíti. Snopy im vypadli z náručia a skončili v bratskom objatí. Boh z neba pozoroval s veľkou úľubou tento počin a povedal: Toto miesto je sväté, tu chcem bývať medzi ľuďmi.

Vianoce, čas radosti a veselosti, neprinášajú však všetkým ľuďom pokoj a šťastie, lebo nie všetci sa k sebe správajú ako bratia z rozprávky. Sú ľudia, niekedy aj pokrvní príbuzní, ktorí nehľadia jeden na druhého, ubližujú si a najradšej sú, keď im ten druhý zmizne z očí.

Do istého ústavu prijali asi 30-ročného muža, telesne postihnutého, ktorý tam býval s omnoho staršími ľuďmi. Všetci sa tešili, keď ich príbuzní vezmú aspoň na sviatky domov a chválili sa tým. Keď sa pýtali onoho muža či prídu aj pre neho, odpovedal: Nie, lebo rodičia mi zomreli a rodičovský dom zaujal môj jediný brat. Keď som naposledy chcel prísť domov, zatvoril predo mnou dvere, otvoril okno a zakričal, že nemám tam už žiadne právo ani miesto a nemám sa mu už ukazovať na oči.

Nestal sa podobný prípad, či už ten dobrý alebo zlý aj v našej rodine? Aké Vianoce prežila moja rodina? Ponavštevovali sme sa? Prijali sme jeden druhého s láskou alebo sme zabuchli dvere pred blízkymi, lebo sme pohádaní, pohnevaní na život a na smrť kvôli domu, pozemku, majetku…?

Boh prichádza k vlastným. My sme jeho vlastní. Musíme zostúpiť do hlbín svojej bytosti, pokorne sa otvoriť a začujeme, že Boh odpovedá našim najhlbším túžbam a prianiam. Boh do nášho života vyslovil to najvlastnejšie, čo má, svoje Slovo, svojho Syna. Je potrebné pokoriť sa a dovoliť mu, aby prehovoril v našom živote.

Boh svojho Syna neposiela iba nám, ale všetkým bez rozdielu. Preto odstráňme každú neprávosť, ktorá by bola medzi nami a našimi blížnymi, aby sme mu svojou zlobou nezatvárali dvere do našich sŕdc, a ani do sŕdc našich blížnych.