3. pôstna nedeľa – rok A
Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‛ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Jn 4, 5- 42
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Medzi svetovými vojnami sa rozvíjali katolícke misie v Južnom Sudáne. Talianski misionári sa rozhodli, že domácich chlapcov budú tak formovať, aby sa niektorí z nich stali kňazmi. Postavili budovu gymnázia, do ktorej chodilo asi 100 chlapcov, ale ako ich uživiť? Brat Quido, už starší vekom, mal nápad, aby v blízkosti školy, kde tiekla aj rieka, zriadili záhradu. Predstavení však namietali, že keď príde obdobie sucha, všetka ich práca vyjde nazmar. Brat si aj
s pomocou gymnazistov s týmto problémom poradil. Na rieke vybudovali malú priehradu, ktorá zachytila výdatné jarné dažde a pomocou pumpy a trubiek rozvádzali vodu na všetky záhony. Keď bolo dielo hotové, všetci sa zhromaždili pri priehrade a sledovali ako čerpadlo začalo pracovať a voda sa rozlievala po záhrade. Chlapci tlieskali a objímali brata Quida, lebo mali na celý rok postarané o ovocie a zeleninu. V horúcich krajinách voda znamená život. Preto aj dnes misionári s pomocou štedrých darcov môžu vŕtať studne a pomáhať ľuďom.
Aj Židom na púšti chýbala voda a ako sa píše v knihe Exodus, reptali na Mojžiša, lebo umierali od smädu. V otroctve im síce chýbala sloboda, ale nechýbala im voda. Preto Boh prikázal Mojžišovi udrieť palicou na skalu, z ktorej voda vytryskla a ľud bol zachránený. Dnešné evanjelium tiež hovorí o vode. Palestína bola polovičnou púšťou, kde v lete vyschli pramene aj malé jazerá, kedy Izraeliti hovorievali, že zomreli. Pramene, z ktorých tiekla voda aj v dobe sucha, nazývali živou vodou. Jednou z nich bola aj Jakubova studňa v Samárii, hlboká 32 metrov. A práve okolo nej prechádzal Ježiš, keď sa vracal z Jeruzalema do Galilei. Aj on mal smäd, a keďže si nemal vodu čím nabrať, poprosil ženu – Samaritánku, aby sa mu dala napiť.
Roku 720 pred Kristom Asýrčania dobyli Samáriu, väčšinu ľudí odvliekli do zajatia a na ich miesta dosadili cudzincov – pohanov. Po čase sa s nimi domáce obyvateľstvo pomiešalo, čo v očiach pravoverných Židov bol neodpustiteľný zločin. Preto pokladali Samaritánov doslova za „prašivých“, nerozprávali sa s nimi, ponižovali ich, keď ich niekto nahneval, tak mu nadali do „samaritána“ a k tomu ešte muž sa nesmel rozprávať s cudzou ženou.
Prekvapenej Samaritánke Ježiš hovorí o živej vode, pričom mal na mysli svoju lásku a milosrdenstvo. Tak ako bez vody by sa zem stala púšťou, bez lásky a milosrdenstva by duša nemala nadprirodzený život. Žena to však nepochopila, stále myslela na obyčajnú vodu. Potom jej však nazrel do svedomia a spomenul piatich mužov i to, že muž, s ktorým teraz žije, nie je jej mužom. Keď počula tieto svoje tajomstvá, povedala: Pane, vidím, že si prorok. Nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Samaritánka, aj keď nevedomky, urobila svoju prvú katechézu a pozvala ľudí ku Kristovi.
Keby sa tak Ježiš teraz viditeľným spôsobom objavil medzi nami a položil mi otázku: Máš v duši Boží život? aká by bola odpoveď? On však je tu, v Eucharistii, prítomný neviditeľným spôsobom, a aj keď nehovorí tak nahlas ako žene, predsa ticho, cez naše svedomie, sa nás pýta: Nevytýka ti svedomie dajaký ťažký priestupok proti Božím či cirkevným prikázaniam? Ako často sa modlievaš, a aká je tvoja modlitba? Ako často ma navštevuješ v mojom chráme? Ako žiješ? Ako vychovávaš svoje deti? Vedieš ich ku mne? Aké sú tvoje medziľudské vzťahy? Vidno na nich, že vo mňa veríš?
Svätý Izák Sýrsky (7. storočie) prvú zo svojich 77 homílií začína slovami: Bázeň Božia je začiatkom čnosti. V niektorých prekladoch namiesto bázne Božej je použitá formulácia strach pred Bohom. Každopádne sa tým nedá rozumieť strach pred nejakými Božími trestami – lebo je to v úplnom rozpore s Izákovým chápaním Boha. Izák hovorí, že bázeň Božia vyviera z viery, ktorá nám kladie a zároveň aj odpovedá na dve dôležité otázky: Kto je Boh? Kto je človek? Viera otvára naše oči pre uznanie Božej existencie a pre pochopenie jeho zámeru s človekom. Pre svätého Izáka je bázeň Božia vyvolaná pochopením, čo v skutočnosti znamená odvrátenie sa od tejto Lásky. Je to zdravý strach – obava pred možnosťou stratiť tento Boží dar. Všetky naše skutky majú dosah na večnosť. Bez bázne Božej našu pozornosť ľahko odvedú pomíňajúce veci tohto sveta, a potom žijeme tak, akoby sme mali žiť naveky na tomto svete.
Zamerajme sa v treťom pôstnom týždni na pochopenie Božej lásky a uvedomme si, že ju Bohu máme vracať, nakoľko vládzeme a môžeme. Vtedy budeme mať v sebe Boží život. Ale ak budeme mať pocit, že nám chýba živá voda, lebo naša duša je zaťažená zlom, prosme: Pane, daj mi živej vody…