Mnohí ľudia pred skončením 20. storočia tvrdili, že to bolo najhoršie storočie v dejinách ľudstva. V skutočnosti však každé storočie bolo poznamenané hrôzami zla, ale zakúsilo aj svetlé stránky. Jedno sa však nedá odoprieť 20. sto­ročiu, totiž to, že zlo, ktoré sa v ňom páchalo, dialo sa systematicky a vo veľkom štýle.

S možnosťou ľahkej manipulácie s vecami aj s ľuďmi, dostala sa do rúk jedincov obrovská moc, ktorú dokázali perfektne zneužiť pre svoje sebecké záujmy. V živej pamäti majú ešte mnohí výrazy ako selekcia, likvidácia, vyhlade­nie, vymazanie, nežiaduci… S ľuďmi inej rasy alebo názorov sa zaobchádzalo tak, akoby to ani neboli ľudia. Spomeň­me koncentračné tábory rôzneho typu, v ktorých zahynuli milióny ľudí, a ktoré zostanú nezmazateľnou škvrnou na liste dejín 20. storočia.

Kto sa domnieval, že tieto neopísateľné hrôzy ukončí 2. svetová vojna, veľmi sa mýlil, lebo na šachovnici sveta sa vymenili iba politické či vojenské figúrky a znova nastal pohon a prenasledovanie ľudí, náboženstiev a národov. Spo­meňme bratovražednú vojnu v Kórei, Vietname, Írsku, Libanone, Juhoslávii… Spomeňme hlad a genocídu v Etiópii a Somálsku.

Kvôli tomu sa mnohí teológovia a filozofi usilovne zapodievajú problémom zla vo svete. A niet divu, veď týmto problémom sa zaoberal aj Ježiš. V dnešnom evanjeliu však jasne hovorí: Nebojte sa ľudí. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Veľkou chybou je, že dnešný svet a jeho ľudia odsudzujú kresťanov na lavicu obžalova­ných a vyčítajú im, že sklamali pri riešení pálčivých svetových problémov a nezabránili zlu. Lenže, kresťanstvo si nikdy neosvojovalo výlučné právo byť zlepšovateľom a novátorom sveta. Kristus nebol sociálny revolucionár, ani úlohou kresťanstva nie je vytváranie lepších životných podmienok, ale ohlasovanie Kristovho evanjelia. Sotvakto sa ale uspo­kojí s touto odpoveďou, lebo za každú cenu je treba nájsť vinníka všetkého zla. A jeho nemožno hľadať v systéme alebo v ľudskej bábke, ktorá je nástrojom zla. Ľudia, ktorí nemajú žiadny vzťah k Bohu, ktorí majú slabú alebo žiadnu vieru, pokrikujú: Čo je to za ukrutného boha, ktorý je pasívny, so založenými rukami sleduje vraždenie nevinných, milióny hladujúcich a zomierajúcich a dovolí, aby aj deti zomierali od hladu…?!

Výčitka nie je nová, ale je zbraňou, s ktorou sa bojuje proti Bohu, a pritom v skutočnosti Boh a zlo vôbec nesúvisia. Dôkazom je Ježišov život, ktorý bol zápasom so zlom a jeho koncom bola nenávisť, zavrhnutie a doslova pekelné predstavenie v ktorom každý hral svoju úlohu: Judáš, Pilát, Barabáš, Herodes, Annáš, Kajfáš, lotor z ľavej strany, vojaci aj ľud. Boh sám vydal svojho Syna moci zla a na jeho zúfalý výkrik: Bože môj, prečo si ma opustil? ani neodpovedal.

Záhadu zla objasňuje Kristov kríž. Boh nebráni zlu. Je to tajomstvo, ktoré nedokážeme pochopiť. Zlo má vo svete trvalé miesto, ale má ho aj kríž. Každá bolesť, trápenie a opustenosť, nesie na sebe pečať príslušnosti ku Kristovmu krížu. Trpiaci človek si buď zúfa, pričom sa odvráti od Boha, alebo utrpením a modlitbou sa prepracuje k Pánovmu krížu.

Rembrantove obrazy sú známe tým, že na nich kontrastuje svetlo a tieň. Život je podobný týmto obrazom, lebo aj v ňom je veľa jasu, svetla, šťastia, radosti, čo nám, na jednej strane, nedovolí pochybovať o Bohu a jeho láske. Ale je v ňom aj veľa tieňov, bolestí, utrpenia, chorôb, ktoré, na druhej strane, sú dôsledkom dedičného hriechu, ktorý prevrátil Boží plán, zasial semeno vzbury a vyvolal tmu zla. Bez viery v dedičný hriech a v Kristov kríž nie je možné vysvetliť a pochopiť záhadu zla.

Jedna rozprávka hovorí ako zlý čarodejník poslal do celého sveta svojich učňov, aby mu doniesli všetky najhoršie veci, ktoré nájdu. Učni sa vrátili a doniesli závisť, lakomstvo, pýchu, nenávisť, sebeckosť, pomstychtivosť a mnoho iných zlých vášní. Čarodejník zmiešal všetko dokopy a vykúzlil z tejto zmiešaniny najhorších ľudských vlastností krásne zrkadlo. Malo však jednu zvláštnu vlastnosť. Všetko sa v ňom odzrkadľovalo trošku inak. Dobré veci sa zmenšovali až na hranicu viditeľnosti a naopak, zlé veci sa zväčšovali do veľmi veľkej miery. Zlý čarodejník bol so svojou prácou spokojný. Prikázal učňom, aby zrkadlo vyniesli až ku hviezdam, a potom ho z tej výšky pustili na zem. Keď zrkadlo dopadlo na zem, rozbilo sa na milióny ľahučkých, takmer neviditeľných čriepkov, ktoré začali víriť vo vzduchu. Každému človeku, ktorému sa dostal, čo i len najmenší čriepok do oka, zmenil sa pohľad na svet i na blížneho. Nedokázal už vi­dieť dobro okolo seba. Vo svete a v ľuďoch videl len zlé stránky a to ešte vo zväčšenej miere.

Z rozprávky plynie poučenie, že všetci sme v moci hriechu a niet človeka bez hriechu. Boh však všetko naše utrpe­nie zvážil a prepočítal či ho naše ľudské plecia unesú. Skúšky, ktoré na nás dopúšťa, máme odovzdane prijať, čo zna­mená, postaviť Boha medzi seba a bolesť a postaviť jeho lásku doprostred hlbín utrpenia.

Sme zodpovední za pokoj a dobrú atmosféru v rodine, vo svojom okolí, ale aj vo svete. Vybudujeme ho tak, že sa budeme usilovať s Božou pomocou o zmenu pohľadu na svet i blížneho.