Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že v živote sme videli množstvo krížov. Drevené, kovové, kamenné, zlaté, strieborné, sklenené, umelecké, ale aj celkom prosté, vyrobené z dvoch previazaných paličiek. Všetky kríže, nech sú akékoľvek, evokujú nám Krista, ktorý nesie svoj nástroj umučenia. A priznajme si, že to vôbec nie je príjemný pohľad.

Preto nás možno prekvapí Ježišova požiadavka z dnešného evanjelia, ktorá vyznieva ako hlavná podmienka priateľstva s ním: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Po týchto slovách môžu zostať mnohí zarazení a môžu sa pýtať: Je to vôbec možné, aby ten, ktorému dávame prívlastky „tichý“ a „pokorný“ vyžadoval niečo podobné?

Nezabúdajme však, že v Kristových časoch, kedy svetu vládli rímski cisári a celá svetová politika stála na rozpore dvoch vrstiev – otrokov a slobodných, bolo ukrižovanie častým trestom smrti, ktorým sa popravovali politickí alebo náboženskí agitátori, piráti, otroci a tí, ktorí nemali žiadne občianske práva. Ukrižovanie spočívalo v zavesení odsúdencovho tela na zvyčajne drevený kríž, obyčajne pribitím. Človek, odsúdený na ukrižovanie, bol najskôr zbičovaný. Potom zvyčajne vliekol priečny trám svojho kríža až na popravisko. Tam už bola v zemi pripevnená zvislá časť kríža. Na popravisku bol odsúdený vyzlečený zo šiat a s roztiahnutými rukami bol priviazaný alebo pribitý klincami (tie prechádzali zápästiami) k priečnemu trámu. Trám bol potom zodvihnutý a pevne pripevnený k zvislej časti kríža asi 2,5 až 3,5 metra nad zemou. Následne boli priviazané alebo pribité klincami aj nohy (každá noha jedným klincom). Nad hlavu ukrižovaného bolo umiestené oznámenie, kde bolo jeho meno a zločin, ktorý spáchal. Smrť spôsobilo vyčerpanie, zlyhanie srdca a zadusenie.

Po vypočutí týchto slov možno stŕpneme od hrôzy pri pomyslení, čo vlastne Ježiš od nás žiada. Lenže je úplne samozrejmé, že my nebudeme niesť ťažké drevené bremeno kríža, ale krížom chápe všetko to, čo nás na ceste životom tlačí k zemi a robí ho ťažkým a problematickým. Je to utrpenie, ktoré každého z nás stretáva v práci, v škole, v rodine, v spoločenstve… Ježišov výraz: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden, znamená dať utrpeniu zmy­sel. Pokorne si priznajme, že práve v tomto zlyhávame.

Často a radi sa titulujeme ako dobrí katolíci, ale iba dotiaľ, dokiaľ sa od nás nič nevyžaduje. Keď prídu bolesti a utrpenia, bývame strápení, zdeptaní a cítime sa byť opustení. Koľkokrát sme už vysielali k nebu výčitku: Prečo? Prečo práve ja? Prečo práve moja rodina? Koľkokrát sme si mysleli, že Boh nás opustil a prestal nás milovať. Koľké vrásky na tvári a šedivé vlasy na hlave by mohli svedčiť o tom, že sme nedokázali prijať ťarchu. Koľké bezsenné noci by mohli roz­právať ako sme reptali proti Bohu, ktorý na nás zoslal také „strašné utrpenie“.

Dajme však pozor! Náš Boh nás nikdy nenechá osamotených. Veď je naším Otcom a otec nikdy nedovolí, aby jeho dieťa nieslo takú ťarchu, ktorú nezvládne. Veľmi dobre to chápali aj naši predkovia, ktorí hovorili: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Práve to si treba uvedomiť vo chvíľach, kedy máme pocit, že nik netrpí tak veľmi ako ja a môj kríž je zo všetkých krížov najťažší. Viem, že vtedy by bolo najľahšie utiecť od svojho bremena, ale je tu Ježiš, ktorý chce, aby sme kríž niesli až do konca. Dá sa to však iba vtedy, ak nepohrdneme jeho pomocnou rukou, ktorá je rukou modlitby, pevnej dôvery a odovzdanosti do jeho vôle. Boh čaká iba na náš prosebný výkrik, aby nám túto pomocnú ruku podal.

Stará orientálna legenda rozpráva o bohatom mužovi, ktorý chcel na vysokom brale postaviť dom. Zavolal si teda troch sluhov a rozkázal im, aby každý vyniesol na bralo veľké vrece piesku. Prvý sa najskôr hlboko uklonil a modlil sa: Pane, ty sám vidíš, aké je moje vrece ťažké. Odober mi z piesku a pridaj do vreca toho druhého, lebo je silnejší ako ja.' Boh ho vypočul a on s ľahkosťou vyniesol vrece na bralo. To isté urobil aj druhý sluha. Boh mu odobral z piesku a dal ho do vreca tomu tretiemu. Keď však tretí sluha chcel vrece zdvihnúť, bolo tak ťažké, že to nezvládol. Aj on sa sklonil a modlil sa: Pane, ak ťa vôbec smiem o niečo prosiť, tak ťa prosím o silu, aby som túto ťarchu dokázal vyniesť až na vrchol, a tak som poslúžil svojmu pánovi a tebe, Bože, aby to slúžilo na chválu. Boh tiež vypočul jeho modlitbu. S veľkou námahou vrece vyniesol a na vrchole ho čakala veľká odmena, lebo priniesol najväčšie množstvo. Skúsme aj my zaujať stanovisko tretieho sluhu a nechcime sa už viac spoliehať na vlastné sily, ale s odovzdanosťou do Božej vôle pokorne prosme o vytrvalosť, silu a trpezlivosť. Nezabúdajme, že Boh meria váhu kríža podľa pliec a rád pomôže tým, ktorí ho o pomoc s vierou prosia.

Naučme sa pokorne počas tohto týždňa modliť: Pane, ty si niesol kríž až na vrchol Kalvárie. Daj mi silu niesť za te­bou aj môj kríž. Pomôž mi v škole, v práci, v rodine…, pomôž mi znášať neposlušnosť a nepozornosť vlastných detí…, pomôž mi v chorobe, trápení a utrpení…, ale pomôž mi najmä vtedy, keď budem pred tebou stáť tvárou v tvár!