Šikovní a múdri učitelia učia žiakov poznávať dôležité veci pomocou prí­kladov a obrazov. Je to najistejší a najjedno­duchší spôsob ako si žiak učivo zapamätá.

Ježiš bol takým učiteľom, čo môžeme vidieť aj v dnešnom evanjeliu. Za­čína dvomi obrazmi: púšť a hlad. Prvý obraz predstavuje Ježiša na púšti, lepšie povedané na stepi, ktorá na jar je zelená, rozkvitnutá a pokrytá trávou, ale v lete, keď na ňu praží spaľujúce slnko, mení sa na púšť. Predstavte si, že na tejto vyprahlej stepi sa zhromaždil niekoľkotisícový zástup, aby počúval Ježiša. Ľudia však aj napriek jeho zaujímavým slovám boli hladní a smädní. Nemali v pláne sa vra­cať domov, ale chceli pokračovať v ceste do Jeruzalema, aby sa tam zúčastnili na slávnosti.

Ježiš ich v prvom rade sýti samotným Otcom, keď im prízvukuje, že Boh ich má rád, túži po ich dušiach, po ich láske a po ich srdciach, nad ktorými chce vládnuť a chce mať v nich svoje kráľovstvo. Tieto slová im rozprával aj v čase, keď on sám prežíval bolesť zo smrti Jána Krstiteľa a najlepšie by mu bolo zostať samému so svojou bolesťou, ale keďže je Božím služobní­kom, plní poslanie, ktoré mu Otec zveril. Slúži, hovorí, vysvetľuje, učí…

Bolo neskoré popoludnie, blížil sa večer a nastal čas na jedenie. Čo však s pútnikmi a poslucháčmi? Apoštoli priniesli 5 chlebov a 2 ryby. Ježiš prikázal, aby si ľudia posadali a zopakoval spôsob, akým sa stravovalo u Židov: otec rodiny sa modlí, láme chlieb, delí pokrm a podáva rodine. Ježiš láme chlieb, delí ryby a podáva ich apoštolom, ktorí jedlo rozná­šajú. Znovu a znovu prichádzajú si nabrať a Ježiš láme, delí, podáva, až dovtedy, dokiaľ sa neušlo všetkým. Potom od­chádza do ústrania, lebo nechce, aby ho ľudia vychva­ľovali.

Dve slová dnešnej nedele, púšť a hlad, sú adresované aj nám. Púšť ľudských sŕdc je tam, kde je Boh neznámy. Po­zemské záujmy, náuky, starostlivosť o pozemské veci, zakryli ľuďom Ježiša a hlad po ňom zmizol. Zostal však telesný hlad: rýchle sa naraňajkovať, potom na obed, na večeru, pričom niet času ani sa pred jedlom prežehnať... Duša zomrela od hladu, pričom telo je presýtené. Aj z toho dôvodu sa po zemi povaľujú krajce chleba a pri pohľade na ne nám ani ne­napadne, že niekde vo svete zomierajú ľudia od hladu. Počas obeda, ktorý nám trvá snáď pol hodinu, zomrie vo svete od hladu asi 1800 ľudí. Každý piaty človek trpí podvýživou a 100 tisíc detí ročne oslepne, pretože nemajú dostatok vita­mínu A. Na druhej strane, ľudia trpia chorobami z prejedania sa a zomierajú na následky konzumného spôsobu života. Z toho, čo zje jeden obyvateľ severnej pologule, v Indii by sa najedlo päť ľudí.

Ako zanedbané pole sa mení na púšť, tak sa pomaly mení na púšť aj človek. Stáva sa nespokojným, nič ho nebaví, stráca zmysel života a častokrát doslova čaká na smrť. Lenže smrť nie je koniec. Nezomiera celý človek, zomiera iba jeho telo, ale duša žije ďalej. Keby ju človek mohol v sebe zničiť, stal by sa snáď pokojnejším. Lenže to nejde.

Púšť a hlad. Týmito slovami sa začína vážne slovo dnešnej nedele. Boh ťa potrebuje, aby ti mohol dávať svoju lásku. Ty ju však musíš spoznať, musíš byť po nej hladný a máš ju odplácať. Ježiš ju zjavuje apoštolom. Vtedy jeho slovo nasýtilo duše a jeho ruky nasýtili telo. Tak ale stále koná aj svojim veriacim. Nikdy neopustí svoje dielo. Evanjeliom sýti dušu a tá si váži pokrm pre telo a bolí ju hlad druhých, preto im pomáha a delí sa s nimi.

Robí to však každý veriaci? Ako smutne znejú slová slávneho lekára Alberta Schweitzera (1875 – 1965), ktorý odi­šiel do Afriky liečiť domorodcov a vnímal ľahostajný postoj civilizovaného sveta voči nim. Hovoril: Zotnite mahagó­nový strom, dostanete peniaze a môžete si kúpiť jedlo. Ale tí nevedomí ľudia si kupovali pestrofarebné látky a alkohol. Zanechali svoje domorodé remeslá a svoje polia, lebo lepšie je predávať bohatstvo zeme ako ťažko pracovať. A aké sú výsledky? Hladujúci, podvyživení, chorí, predčasne zomierajúci a nespokojní ľudia.

Čo môže toto vyjadrenie povedať nám? Počúvajme, premýšľajme a najmä žime dnešné evanjelium. Vďačnosť za vieru je vďačnosťou za každý deň, za každý pokrm, za to, že môžeme pohostiť návštevu, priniesť osamelým maličký darček, lebo vieme, že hladujú duševne aj telesne. Modlitba spravodlivého preráža nebesia. Život s vierou pomáha druhému a v neveriacom svete mení púšť na úrodnú zem a hlad na nasýtenie. Keby v Sodome a Gomore bývalo desať spravodli­vých, desať žijúcich z viery, neboli by zničené. Tu ešte treba spomenúť aj zvláštnu odmenu verným – eucharistický chlieb, ktorý s kňazom láme a dáva sám Ježiš. On stále otvára svoju ruku a sýti svojich verných.

Dal by Pán, aby sme patrili medzi nich!