Buďme úprimní: Kto z nás má rád napomínanie? My ešte zvládneme napomínať iných, ale aby niekto napomínal nás? To sa obyčajne urazíme alebo napomínanie vraciame. Bohužiaľ, napomínanie často končí aj niekoľkoroč­nými hnevmi, ba nájdu sa takí, ktorí v hneve odchádzajú na druhý svet.

Napomínanie je však niečím prirodzeným. Hovorí o ňom aj prorok Ezechiel aj Ježiš. Ezechiel píše: Syn človeka, ustanovil som ťa za strážcu Izraelovho domu. Keď budeš počuť z mojich úst slovo, napomeň ich v mojom mene. A Ježiš hovorí: Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho… Zámer oboch textov je jasný. Keby sme si mysleli, že sa nemusíme starať o blížneho, o jeho hriechy a chyby, tak sa stávame spolupáchateľmi, máme vinu na jeho páde, čím sa prehrešujeme proti láske k blížnemu. Keby sme si však všímali jeho chyby iba preto, aby sme ho ohovorili, rovnako sa prehrešujeme. Z toho plynie, že sme povinní bratským napomenutím odvrátiť blížneho od zla.

Bratské napomenutie nie je kritika alebo odsúdenie, ale je to podaná pomocná ruka, aj keď to je nič príjemné, lebo nevieme, ako blížny zareaguje. Láska si však vždy nájde vhodnú cestu aj spôsob ako to urobiť. Napomínať sa má vždy, keď sa jedná o ťažký hriech a hriešnik žije v nevedomosti, lebo nemá nikoho, kto by sa ho ujal v jeho duchovnej núdzi. Napomínať treba taktne, lebo ak niekto nevie voliť správne slová, lepšie je, keď mlčí, inak môže viac pokaziť ako napraviť a treba vedieť zvoliť aj správny čas. Ježiš hovorí, že napome­núť najskôr treba bez svedkov, medzi štyrmi očami, preto, aby napomínaný videl, že šetríme jeho česť a dobré meno a nechceme z jeho pomýlenia neurobiť rozruch. Kto je rozumný, ten sa za napomenutie poďakuje. Keď to však nepo­môže, Ježiš hovorí, že napomenúť treba pred svedkami, a keď nezaberie ani to, je jasné, že dotyčný je zlomyseľný, nedá si povedať, a keďže sa jedná o závažnú vec, máme povinnosť to oznámiť. Tvoríme totiž jednu veľkú rodinu a sme zodpovední jeden za druhého.

Veriaci rodičia sú zodpovední za deti, za ich výchovu ľudskú i nábožen­skú, veď pri ich krste im to pripomenul kňaz slovami: Krstom beriete na seba povinnosť vychovávať dieťa vo viere, aby potom zachovávalo Božie prikázania a milovalo Pána Boha a svojho blížneho, ako nás o tom poučil Kristus. V minu­losti sa rodičia skôr spoliehali na výchovu kňaza, ale v súčasnosti ju majú zobrať predovšetkým na seba. Mnohí síce nie sú na ňu dostatočne pripravení, ale pri vyvinutí snahy a pomocou modlitby dá sa to. Istý kňaz hovorí: Za veľa vďačím učiteľom, profesorom a predstaveným, ale najviac mi dal príklad mojich rodičov. Je pravdou, že rodičia na jednej strane chcú dať deťom len to najlepšie, ale na druhej strane sa často vyhovárajú, že žijú príliš hekticky a majú málo času, najmä na náboženskú výchovu. Lenže, vychovávať deti, neznamená, vyučovať náboženstvo, alebo urobiť z domu školu či zo seba učiteľov.

Prvou formou výchovy je osobný príklad, keďže deti rodičov pozorujú a napodobňujú ich. Druhou formou je rozhovor. Keď sú deti zvyknuté na rozho­vor s rodičmi, ktorí sa zaujímajú o ich problémy a starosti, potom budú otvo­rené nielen osobným, ale aj náboženským témam. Niektorí rodičia sa pýtajú, kedy je správny čas začať s náboženskou výchovou. Ona začína už pred naro­dením dieťaťa, keď matka i otec myslia s láskou na dieťa, a keď sa narodí, darujú mu záujem. Veď už malé dieťa pozoruje a hodnotí situácie, čím si vytvára podľa správania a príkladu rodičov svoje správanie.

A ako my, dospelí, máme riešiť napomínanie? Vieme o niekom, kto nekoná dobre, pričom bývame však veľmi skoro hotoví, keď sa nás jeho hriech netýka alebo nám osobne neubližuje, tak vtedy si povieme: Čo ťa nepáli, nehas… Už sa ani lepšie nedá vyjadriť ľahostajnosť k osudu blíž­neho, ktorá však s kresťanskou láskou nemá nič spoločné. V ďalšom prípade si o nedobrom živote a hriechu druhého radi porozprávame s niekým ďalším a hodnotíme ho, aký zlý život žije, aký zlý príklad dáva deťom, ako je pohoršením pre okolie… Nenájdeme však odvahu ísť za ním, pohovoriť si s ním a s dobrotou a láskou ho napomenúť. Nie je vôbec ťažké pridať sa k tým, ktorí nad človekom, robiacim chyby, lámu palicu, prestali s ním hovoriť a zaují­mať sa oň, lebo v ich očiach je jednoducho zatratený. Lenže Božou vôľou je, aby nezahynul nik…

Slávna antropologička raz po prednáške dostala otázku: Čo bolo v dejinách prvým znakom civilizácie? Poslucháčom odpovedala: Vyliečená zlomenina nohy. Prekvapeným poslucháčom to vysvetlila takto: Hovorí o tom, že tento človek bol súčasťou spoločenstva, ktoré sa už nesprávalo podľa zákonov džungle, ale bol obklopený ľuďmi, ktorí sa o neho starali, kým sa mu zlomenina neza­hojila. Prítomnosť súcitu a starostlivosti je prvým znakom civilizácie.

Aj zlé správanie človeka je ako zlomenina. Podľa zákona džungle, hodíme nad ním ruku a považujeme ho za zatrateného. Podľa Ježišovho zákona si máme uvedomiť, že navzájom sme za seba zodpovední, lebo tvoríme spoločenstvo a na blížnom nám má záležať. Keď ho napomenieme s úctou, trpezlivosťou a láskou, preukazujeme mu dobro, čím dávame najavo, že mu na nás záleží a chceme, aby žil tak, aby sa páčil Bohu. Prejavom civilizácie je nevidieť iba seba, ale aj iných.

Ale tu je nutné pripomenúť to najpodstatnejšie: Nebráňme sa napomenutiu ani my, lebo kto je rozumný, ten sa zaň poďakuje!