Ak máme byť úprimní, musíme si priznať, že veľa vecí nasľubujeme, ale iba niektoré splníme. Slovami síce povieme „áno“, ale skutkami „nie“. V Če­chách sa hovorí: Skutek utek… Táto vlastnosť sa prejavuje už v detskom veku. Deti sa hrajú vonku a mama kričí: Poď domov! A dieťa: Už idem! Ale hrá sa ďalej.

Ježiš v dnešnom evanjeliu nám dáva posúdiť, ktorý z dvoch synov je lepší. Prvý, ktorý povie „áno“, ale v skutočnosti je to „nie“ alebo druhý, ktorý naj­skôr povie „nie“, ale potom urobí to, čo chce otec. Veľkňazi a zákonníci po­vedali, že ten druhý a iste aj my máme podobný názor.

V minulosti sa toto podobenstvo v kostoloch nečítalo, a ani podobenstvo O márnotratnom synovi a cudzoložnej žene, lebo sa možno zdali byť príliš odvážne. Ježiš totiž v nich drží stranu tým, ktorí zhrešili, ale neskôr sa polep­šili. A keďže ich nezatracuje, dáva jasne najavo, že svoje kráľovstvo nechce budovať iba na nevinných, ale dovoľuje doň vstúpiť aj hriešnikom, ktorí sa spamätajú, oľutujú a obrátia sa, čím prejavuje veľké pochopenie pre krehký ľudský život. Preto aj niektorí odpisovači Písma, keď ešte neexistovala kníh­tlač, tieto podobenstvá vynechávali, lebo sa im zdalo neuveriteľné, že Ježiš mohol tak konať a hovoriť.

My sa dnes však tešíme, že Pán vyriekol tieto podobenstvá, v ktorých prejavuje súcit so všetkými, čo klesli a radi si ich vypočujme, lebo sa bezpro­stredne týkajú aj nás. Veď my všetci sme v živote prekonali mravné pády a viacerí z nás s nimi stále bojujú, takže mnohí sa nazdávajú, že keď ťažko zhrešili, sú odsúdení a vylúčení z Božieho kráľovstva. Lenže Ježiš naše pády chápe a neustále nám dáva šancu. Hovorí nám, že vždy môžeme povstať, oľutovať a zapojiť sa do Božieho kráľovstva, tak ako pravý lotor na kríži, ktorý počul svoje svätorečenie z Pánových úst: Ešte dnes budeš so mnou v raji. Tým viac máme šancu my, ktorí sme iste neboli takými veľkými lot­rami a máme pred sebou ešte väčší-menší kus života. To je radostné posol­stvo dnešného evanjelia, že nebeský Otec je k nám láskavý a neopustí nás, aj keď sme z ľudskej krehkosti klesli.

V starej knihe s názvom Náuka otcov je zapísaný príbeh pustovníka Jakuba. Okúzlila ho krásna dcéra pohanského kňaza a chcel ju za manželku. Jej otec si dal podmienku: Dobre, ale prísahou sa musíš zriecť svojej viery. Pustov­níka to veľmi zarmútilo, cítil sa byť nešťastný, ale krása ženy ho natoľko opantala, že to urobil. Položil dva prsty na sošku pohanského bôžika a odpri­sahal, že sa zrieka Krista. Pohanský kňaz mu po tomto akte povedal: Teraz ma nechaj samého. Musím sa spýtať môjho boha, či ti môžem dať dcéru za ženu. Pustovník netrpezlivo čakal, čo mu odpovie a srdce mu bilo od rozrušenia nad prísahou. Po dlhej chvíli prišiel pohanský kňaz a povedal mu: Nemôžem ti dať svoju dcéru, lebo môj boh mi povedal, že tvoj Boh ťa ešte neopustil. Keď to pustovník počul, padol na kolená a s plačom sa neveriacky spýtal: Môj Boh ma neopustil? Neopustil ma ten, ktorého som sa prísahou zriekol? Ach, aký si dobrý, môj Bože! Potom vstal a rozhodne vyhlásil: Nechcem tvoju dcéru! Môj Boh je stokrát krajší ako ona! Vrátil sa do pustovne, kde do smrti opla­kával svoje previnenie a zomrel v povesti svätosti.

Aj nás má uchvátiť dobrota a láskavosť nebeského Otca. Ježiš nám radí, aby sme sa nenechali znechutiť na ceste do nebeského kráľovstva tým, že v živote sme sa ťažko previnili. Podáva nám pomocnú ruku, stavia sa na našu stranu, neodmieta nás, zastáva sa nás a vyzýva nás, aby sme sa spamätali a povstali z pádov a omylov.

My sme tým druhým synom, ktorý najskôr odmietol otcovu výzvu, ale Pán nás za to nezavrhuje, práve naopak, dáva nám čas spamätať sa, oľutovať svoj nezáujem a začať plniť jeho vôľu. Využime túto veľkú šancu!