28. nedeľa v období „cez rok“ – v roku A
Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
Mt 22, 1-14
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Na bohosloveckej fakulte, kde sa učí predmet s názvom Homiletika, starý profesor vštepoval budúcim kňazom, že iba ten rečnícky prejav je pôsobivý, v ktorom sa poslucháčom dá pocítiť, že: reč je o tebe a jedná sa o teba. Po latinsky: Tua res agitur!
Dnešné evanjelium tiež prízvukuje, že reč je o každom jednom z nás, lebo každého z nás pozýva Boh. Ježiš toto pozvanie predstavuje pozvaním na svadbu. V jeho časoch trvala osem dní a pokiaľ niekto takéto pozvanie odmietol, považovalo sa to za najhrubšiu urážku.
Evanjelista do tohto rozprávania vložil aj poznámku o meste Jeruzaleme, ktoré odmietlo Božie pozvanie, zabíjalo prorokov a napokon aj Božieho Syna, preto bolo zničené a nezostal z neho kameň na kameni. Evanjelista týmto výstražným opisom hovorí, aké dôležité je, neodmietať Božie pozvanie.
Lenže prijať pozvanie, to ešte nestačí. Povedané naším jazykom: nestačí byť pokrstený a volať sa kresťanom, ale Ježiš ukladá aj podmienku, ktorú pozvaní ku kresťanstvu musia spĺňať. Znázorňuje ju obrazom pochádzajúcim z orientálneho prostredia, kedy svadobný otec každému pozvanému poslal svadobné rúcho. Ak ho stratil, prepil alebo ním pohrdol, a tak by prišiel na svadobnú hostinu, bez milosti by bol zo svadby vyhodený.
Čo v kresťanstve znamená svadobné rúcho? Starodávna tradícia v ňom vidí symbol lásky. Bolo totiž utkané tak, že jedna sústava nití mala smer vertikálny a druhá horizontálny. Aj svadobné rúcho duše je utkané z dvoch smerov, z vertikálneho, orientujúceho sa na Boha a z horizontálneho, orientujúceho sa na ľudí. Živé prelínanie sa týchto smerov lásky utkáva dušu pre svadobné rúcho, pričom Boh vlieva do nej lásku, ktorou máme milovať jeho aj blížnych, a tak nás pripravuje na svoju svadbu. Kresťan, ktorý rúchom pohrdne, bude vyhodený von a naopak, ten, ktorý ho prijme, bude naplnený šťastím a radosťou z nebeskej svadby.
Jedného dňa roku 1084 prišiel k bráne kláštora pútnik v kajúcom rúchu. Všetkým sa zdalo, že je nemý, pretože len posunkami dával najavo, že by sa rád stal mníchom. Predstavený ho prijal za kláštorného sluhu. Osem rokov tento pútnik vykonával tie najnižšie práce v kláštore. Keď ochorel a cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, pred všetkými rehoľníkmi vyznal: Som Boleslav VII., poľský kráľ. Počas svojej vlády som sa dopustil mnohých ukrutností. Vlastnými rukami som zavraždil pri oltári biskupa Stanislava v Krakove, pretože ma napomínal pre moje neprávosti. Pápež ma za to vylúčil z Cirkvi. Spamätal som sa. Vybral som sa do Ríma, aby som si vyprosil odpustenie tohto trestu a na spiatočnej ceste som prišiel medzi vás, aby som sa v mlčaní ako prostý sluha kajal za svoje hriechy. Ako dôkaz svojho vyhlásenia ukázal rehoľníkom kráľovský pečatný prsteň. Čoskoro na to zomrel.
Kráľ je pekným príkladom ako sa dá narábať so svadobným rúchom. Najskôr ho odmietol, preto narobil veľa zla, ale napokon ho prijal, čo mu prinieslo pokoj do duše a návrat k Bohu. Bez čnosti pokory by to iste nedokázal.
Zamyslime sa dnes nad sebou, akí v skutočnosti sme. Povieme si, že my sme predsa toľko zla v živote nenapáchali. Dobre, ale mám radosť z toho, že som kresťan? Teším sa, že aj mne dal Boh pri krste svadobné rúcho? Je náboženstvo pre mňa príjemné ako svadobná hostina?
Pestujme pokoru, pretože pokora vedie k pokániu a pokánie k Božiemu milosrdenstvu. Prosme: Nebeský Otče, daj, aby sme vo svetle evanjelia spoznali, že tvoje pozvanie je naozaj pozvaním na svadbu, ktorá je šťastím na zemi a radosťou vo večnosti.