Ľudia pri rozhovoroch sa vedome vyhýbajú určitým témam. Povedia, že sú „chúlostivé“, a tak sa nimi radšej ani nebudú zaoberať. Aj otázka, ktorú dali farizeji Ježišovi, bola chúlostivá, lebo sa dotýkala politickej situácie. Nešlo tu o daň z majetku, ale o daň z hlavy, ktorú musel platiť každý občan rímskej ríše. Pravoverní Židia boli presvedčení, že oni nemajú platiť cisárovi daň, lebo tým by ho uznali za svojho pána a kráľa, veď kráľom pre veriaceho Žida bol jedine Boh. Horliví Zelóti odmietali túto daň platiť úplne a farizeji iba z donútenia.

Otázka teda bola nástrahou, lebo nech by Ježiš odpovedal kladne alebo záporne, niekoho by si pohneval. Ak by povedal áno, bol by to izraelský národ, a ak nie, boli by to Rimania, ktorí by to vnímali ako poburovanie. Farizeji platenie vnímali ako porušenie Mojžišovho zákona, ale cisárske peniaze im nevadili a spokojne sa nimi obohacovali. Práve na to reagoval Ježiš. To ako keby im povedal: Keď sa nimi obohacujete a požívate aj iné výhody rímskej vlády, musíte za to platiť.

Pánova odpoveď však ide ešte ďalej. Veriaci má povinnosti aj voči Bohu. Kresťanstvo nie je revoltou voči štátu, ale ho ani nepokladá za najvyššiu hodnotu ako to robila antika. Najvyššou hodnotou je Božie kráľovstvo. V Kristovej vete: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu, nie je vyslovený dajaký politický kompromis, ale vzťah veriaceho človeka k prítomnému svetu.

Kresťan žije vo svete, ale jeho život nepatrí svetu. Niekedy sa však môže zdať, že povinnosti voči Bohu a svetu sú v zdanlivom rozpore. Týka sa to človeka, ktorému je cisárov peniaz príliš blízky, takže si ho nechce dať z ruky a Božie kráľovstvo zasa príliš vzdialené, než aby stálo za to, oň bojovať a čosi preň obetovať. Svet je náš dočasný domov, ktorý Boh zariadil všetkým potrebným a ľuďom nariadil, aby sa o dary zeme a sveta starali a delili sa o ne. Všetci sú povinní svojím denárom prispieť k prospechu a dobru všetkých. Žiť vo svete znamená slúžiť ostatným, pretože službu ostatných potrebujeme aj my.

Nestálosť blahobytu a premenlivosť pozemského šťastia je známkou nestálosti sveta aj života a pre rozumných ľudí je to aj výstraha, aby nehľadali trvalé šťastie na tomto svete. Ak by chcel človek v tomto svete získať trvalé šťastie, počínal by si ako dravec, lebo by to bolo na škodu iným. Dejiny nás učia, že túžba po šťastí v pomíňajúcom sa svete je smiešnym paradoxom a obyčajne vyústi v pohromu jednotlivca, a aj národa.

Preto Pán zdôrazňuje vyššiu povinnosť, ktorá má paralyzovať chamtivosť a bezohľadnosť k blížnemu: Dávajte čo je Božie, Bohu. To ako keby povedal: Nad vami všetkými je najvyšší Pán, ktorému máte slúžiť a najvyšší cieľ, ku ktorému máte smerovať.

Čo pomôže človeku, keď si nahromadil majetok, získal moc a slávu, pričom však druhým by strpčoval život a sťažoval cestu do večnosti? Majetok, postavenie či sláva, nebudú za neho orodovať pri bráne večnosti, ale skôr budú na neho žalovať. Pred Bohom ho nepovýši, keď mu na svete ľudia slúžili a klaňali sa jeho peniazom, ale povýši ho, ak on slúžil a iným pomáhal. Veď ani sám Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.

Úlohou kresťana je slúžiť svetu tým, že ukazuje cestu ako správne hodnotiť veci a povzbudzuje iných žiť tak, aby ich neprekvapil Pánov príchod. Pekne to vystihol Rudolf Dilong (1905-1986), františkánsky kňaz, stredoškolský profesor a básnik, ktorý napísal tieto slová: Koľkých zodvihneš k dobrému, v toľkých ťa Boh zodvihne k sebe. Ako chápať jeho slová? Každý z nás má stáť v službách evanjelia v prostredí, do ktorého nás postavila Božia prozreteľnosť. Od každého sa vyžaduje aj konkrétna apoštolská činnosť. A kto zobudí svet, aby unikol katastrofe, ak kresťania spia? Preto neulievajme sa, ale vysúkajme si rukávy!

Kresťan žije vo svete, pracuje pre seba aj pre druhých, ale v zisku nehľadá cieľ, iba prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Ťažiskom jeho života je služba Bohu, ktorá je najvyššia a najosožnejšia, lebo Boh za krátku službu ponúka nekonečnú odmenu.

Ako ja slúžim?