Každoročne počúvame na 1. adventnú nedeľu, že dnešným dňom sa začína nový cirkevný rok. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, aké majstrovské dielo je cirkevný rok? Predstavte si, že by nebol Advent. Boli by potom Vianoce tým, čím sú? Adventom nás Cirkev učí, že každú pravú a hlbokú radosť musí predchádzať očakávanie. A je to naozaj pravda! K veľkému umeniu života patrí aj umenie čakať a vedieť správne čakať.

Dnešné evanjelium označuje náš život za čakanie. Sme nájomníci domu tohto sveta a čakáme na príchod hospodára, ktorý vyúčtuje a zhodnotí naše hospodárenie. Ježiš nás upozorňuje: Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!

Nehodia sa slová dnešného evanjelia aj na našu dobu, aj na náš svet? Hospodár bol už dlho preč a nájomníci sa v jeho dome cítili ako vo vlastnom, a tak na hospodára doslova zabudli, dokonca prestali veriť, že ešte jestvuje. Preto sa v súčasnosti človek cíti ako pán sveta, ktorý v Boha neverí, vôbec ho nepotrebuje a ani mu nenapadane, že raz bude pred ním skladať účty.

Pre nás, veriacich, nie je vôbec ľahké kráčať proti prúdu moderného života, ktorý vidí módnosť v živote bez Boha. Advent nám preto pomáha upevniť si vedomie: Boh jestvuje, Boh príde, my naň čakáme! Nesmie to však byť pasívne čakanie, kedy život prespíme, ako v noci. Ježiš to jasne povedal: Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!

Táto výzva je určená nielen správcovi domu alebo vrátnikovi, ale všetkým v dome bývajúcim, teda počnúc pápežom, až po radového veriaceho. Všetci pokrstení sú zodpovední za Boží dom, za Cirkev, preto majú bdieť a napomáhať rastu Božieho kráľovstva a dobra vo svete.

Bohužiaľ, mnohí veriaci si z adventu nerobia ťažkú hlavu, tvrdiac, že je to predovšetkým vec kňazov, organistov, kostolníkov, poprípade miništrantov, upratovačiek, teda tých, ktorí sa najčastejšie a najviac pohybujú okolo kostola. Iní zasa si z adventu urobili akýsi kolotoč, naháňačku za dobrými kšeftami, nákupmi, darčekmi…

Aj v prvotnej cirkvi živá myšlienka na blízky Pánov príchod zvádzala mnohých veriacich k rôznym falošným predstavám a dokonca aj k určitej nečinnosti. Tvrdili, že aj tak sa neoplatí nič robiť, veď čoskoro nastane koniec. Preto sa musíme veľmi snažiť týchto bludárskych a sektárskych myšlienok vyvarovať, lebo tú hodinu nepoznajú ani anjeli, ani Syn, iba Otec… Bdelosť nespočíva v tom, aby sme poznali okamih konca sveta, ale v tom, že budeme myslieť na naše osobné stretnutie s Bohom, na náš osobný koniec sveta. Každá vážna choroba, ktorá človeka postihne, pribúdanie veku, stres a každodenný zhon, jasne hovoria: Môžeš byť na rade aj ty…! Blíži sa aj tvoj koniec sveta…!

V čom má spočívať kresťanská bdelosť? Vari v ustavičnom rozjímaní o smrti, o pominuteľnosti sveta, zármutku a pesimizmu? Iste nie! Bdelosť znamená napĺňanie spásy. Keď človek hľadá niečo nové a lepšie v medicíne či športe, stará sa o ľudské zdravie. Keď kresťan usiluje odstraňovať všetko sebecké a neľudské, keď sa usiluje vo verejnom živote o spravodlivosť, odstraňuje zármutok a nastoľuje radosť, stará sa o zdravie duše a vtedy bdie.

Pápež Pius XII., v encyklike Mystici corporis, píše: Tí, čo sa honosia, že sú kresťania, nielenže majú v Spasiteľovi vidieť najvyšší a najdokonalejší príklad čností, ale musia sa riadiť jeho náukou a životom tak, že sa budú vyhýbať hriechu a cvičiť sa v čnostiach, aby pri Pánovom príchode boli mu podobní v sláve a videli ho, aký je.

Pápežove slová potvrdzovala aj istá ošetrovateľka v Indii. Mali tam operovať chorú ženu. Pred operáciou si veľmi žiadala, aby počas operácie prisluhovala istá ošetrovateľka. Lekári sa ju snažili prehovoriť, že v ich nemocnici sú všetky ošetrovateľky dobre vyškolené, a že jej dobre poslúžia. Žena však trvala na svojom. Svoju žiadosť odôvodnila tým, že z ošetrovateľky, o ktorú prosí, sála sám kresťanský Boh. Vycítila to, hoci sama bola pohankou. Jej žiadosti napokon vyhoveli. Keď sa vrátila domov, dala sa pokrstiť nielen ona, ale aj celá jej rodina.

Táto ošetrovateľka, práve preto, že bdela, dokázala strhnúť za Kristom aj iných. Je to výzva aj pre nás. Pracuj, dokiaľ máš čas! Využívaj čas na konanie dobra! Zhromažďuj si nielen pozemské poklady, ale najmä tie nebeské, večné – dobré skutky! Boh, ako dobrý hospodár ti dôveruje! Sklameš jeho dôveru?

Ježiš všetkých vyzýva k bedlivosti. Ak už dnes nevyhlásime boj chybám, necháme sa uchlácholiť a zaspíme, hrozí nám veľké nebezpečenstvo, že sa prebudíme až vtedy, keď príde Pán, ale už bude neskoro…

Pane, daj nám silu, aby sme bdeli a dobre konali všetko, čo od nás žiadaš, a tak sa pripravili na tvoj príchod!