Viackrát sme v živote pocítili zvláštny Boží dotyk, doslova Božie volanie, ale nie vždy sme zareagovali odhodlane. Neskôr sme zistili, že naše váhanie bolo len na našu škodu. A naopak, keď sme povedali Bohu áno aj keď sme celkom nerozumeli, čo od nás očakáva, vždy nám to bolo na osoh. Vtedy sme si povedali: Dobre, že som sa tak rozhodol, bolo to múdre a správne!

Prorok Jonáš doslova kopíruje náš život. Najskôr pred Bohom a jeho vôľou uteká, lebo vie, že Ninivčania boli zlým, krutým a pohanským národom, ktorý si zaslúžil záhubu. Boh ho posiela na východ a on uteká na západ. Dostane sa na loď, ale Boh dopustil veľkú búrku, takže lodi hrozilo potopenie. Námorníci sa tak báli, že každý volal k svojmu bohu, iba Jonáš bol zalezený vo vnútri lode a spal. Našiel ho tam veliteľ a nechápal. A keď hodili lós, kvôli komu ich postihlo nešťastie, padol na Jonáša. Keď im rozpovedal, čo sa stalo, prikázal im, aby ho hodili do mora. Keď tak spravili, utíšilo sa a v tom sa objavila veľká ryba, ktorá ho prehltla, doniesla k brehu a tam ho vyvrhla. Vtedy už poslúchol Boha, ale tiež iba na polovicu, lebo ohlásil len trest a nie aj nápravu. Nedokázal pochopiť, že Boh sa zmilúva aj nad pohanmi, je Otcom všetkých a všetkých chce zachrániť.

Možno si povieme, že Jonáš bol egoista. Lenže ak sa nad týmto biblickým príbehom bližšie zamyslíme a veľmi odporúčam dnes si ho prečítať, spoznáme, že kus Jonáša je aj v každom z nás a jeho situácia sa dotýka aj nás. Veď ako ďaleko sme od toho, aby sme priali aj iným to, čo prajeme sebe!?

Z Jonášovho príbehu plynie pre nás trojaké poučenie.

Prvé znie: Pred Bohom neutečieš! Jonáš utekal pred poslaním, ktoré sa mu nepáčilo. Pýtajme sa: Aké úteky pred povinnosťami sú v mojom živote? Úteky z pohodlnosti, strachu, zlej nálady...?

Druhé znie: Ja som to zavinil! Jonáš až po búrke uznal, že on ohrozil životy námorníkov, a keď to uznal, boli zachránení. Až ty budeš raz hádzať vinu na druhých, pozri sa rýchlo na seba, nájdi a uznaj najskôr svoju vinu a užasneš ako to prispeje k utíšeniu búrky v manželstve, v triede, na pracovisku, pri športovaní, na zábave…

Tretie znie: Životné učenie nemá konca a trvá až do smrti! Jonáš dostal veľké poučenie, keď ustál veľkú životnú krízu, pričom je jasné, že ho to neuchránilo pred ďalšími omylmi. S nami je to podobne, lebo aj náš život je stálym procesom rastu a vývoja k lepšiemu alebo k horšiemu.

Fyzik prirovnal ľudský život k tekutine, ktorá mení svoj tvar podľa nádoby, ktorej sa neustále prispôsobuje. Básnik ho prirovnal k životu ruže, ktorý sa neustále mení od púčika, cez kvet, až po zrelý plod. Albert Schweitzer napísal: Náš život je stále zrenie, ktoré nejde samo od seba. Sama pokračuje iba hniloba. My na svojom zrení musíme stále pracovať.

Keby sme mohli svoje obrátenie zvládnuť jedným rozhodnutím, napríklad ako maturitnú skúšku, bolo by to ľahké. Ale keďže tomu tak nie je, musíme každé ráno, s každým prebudením začínať znova svoju životnú skúšku viery, nádeje a lásky. Zdá sa nám to ťažké a zdĺhavé? Inej cesty niet, len uznať svoje chyby a denne s nimi zápasiť. Bohu nikam neutečieme!

Uvedomme si to vždy, keď budeme začínať nový deň!