6. veľkonočná nedeľa - rok B
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.
Jn 15, 9-17
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Najmenšie dieťa, ale aj najstarší človek, majú v sebe jednu veľkú vzácnosť – život. Táto vzácnosť je našou osobnou hodnotou a ceníme si ju viac ako plnú peňaženku či majetok.
Ľudský život však môže byť pre druhého nielen darom, ale aj príťažou. Myslíte si, že je vyznačením, keby nám niekto povedal: Si pre mňa iba príťažou, príživníkom, plošticou?! Z týchto nepekných slov ale plynie poučenie: Život je pekný vtedy, keď máme radi druhého, ktorý nie je príťažou, ale darom a obohatením pre náš život.
Ježiš, takisto ako my, mal túto veľkú hodnotu – život. Mohol si plánovať postaviť dom, založiť rodinu, myslieť na svoju slávu a postavenie. Ale jemu sa nechcelo takto žiť. Svoj život a sily zasvätil láske. Sám to povedal: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.
Ježiš dobre vedel, že každý z nás je v niečom ohrozený. Žiak, aby neprepadol, študent, aby nebol vyhodený zo skúšky, pracujúci, aby s ním v práci boli spokojní, starý človek, aby mu ešte ako-tak slúžilo zdravie... Všetci túžime v živote postúpiť, ale my, veriaci, si máme uvedomiť, že pre nás je najdôležitejší postup život, v ktorom vládne Boh. Lenže nik z nás nie je schopný sám to urobiť. Prečo?
Ježiš prišiel na svet, lebo sme boli ohrození. A keďže miluje všetkých, dáva za nich život ako výkupné pre postup do ďalšieho života. Naša hodnota je v Ježišovom živote. Nie je to úžasné? Boh si tak váži človeka, že posiela na svet Syna, aby jeho životom, smrťou a zmŕtvychvstaním ohodnotil človeka.
Človek sa môže dostať do spoločenstva s Bohom iba pod podmienkou, že jeho život bude oznámkovaný na výbornú v láske a najlepším učiteľom lásky je Ježiš, ktorý nám dáva silu, aby sme pre druhých neboli príťažou, ale darom, čo nie je ničím novým. Veď posúďme sami: Nevážime si najviac to, keď nás niekto má rád? A nebude to platiť aj opačne? Druhý človek si nebude vážiť, keď prídeme k nemu s dobrotou v srdci? Človek je krásny v tom, že vie mať rád a je biedny v tom, ak dokáže byť príživníkom.
Veľmi múdro túto skutočnosť opisuje spisovateľ Kuznecov v Legende o rieke. Muži v izbe sa rozprávajú o láske. Peter sa pýta priateľa: Počuj, je pravda, že muž má žiť so ženou celý život a nevera je hriechom? A priateľ odpovedal: Vieš, život lásky je dopriaty iba opravdivým ľuďom. Boli sme raz v stepi a môj známy postrelil samca labute. Tu, kde sa vzala, tam sa vzala, priletela samica, ktorá škriekala, trepala krídlami, vznášala sa nad nami a doslova robila na nás nálety. Strieľali sme aj do nej, ale nemohli sme ju trafiť. Prišla noc, samca sme ošklbali, upiekli a zjedli. Stále sme však počuli trepot krídel a škrekot. Nad ránom to utíchlo a my sme mysleli, že odletela. Keď sme vyšli von, znova sme ju uvideli. Vnímali sme ako letí stále vyššie a vyššie, potom zložila svoje obrovské krídla, a ako kameň padla na zem. Zostali sme doslova zmrazení. Jedným z nás bol Kazach, ktorý keď to videl, povedal, že labute, keď sa stretnú, sú si verné celý život. Na to reagoval Peter: To mám vari skočiť z veže, keď mi zomrie žena? Priateľ ho opravil: Nepochopil si ma. Vieš, niekto sa iba hrá na lásku, vyčerpá sa hlúposťami a kričí, že rodina je predsudok a lásky niet. Človek však musí život prežiť naplno, aby v ňom všetko bolo veľké. Ak láska, tak láska, ak priateľstvo, tak priateľstvo, ak radosť, tak radosť, ak bolesť, tak bolesť. Tak žijú šťastní ľudia, ktorí sa neutápajú v maličkostiach a nežijú iba pre seba. Šťastie je búrka, boj, slnko v srdci, ktorého je dosť pre teba i druhých.
Vedeli by sme si predstaviť Ježiša, že by žil ako príživník? On sa dobrovoľne zriekol života, keď videl ohrozenie ľudského rodu, ktoré spočívalo v tom, že nik z ľudí sa nemohol dostať do spoločenstva s nebeským Otcom, a tak dal to najcennejšie, čo mal - život. Obetoval ho za nás, svojich priateľov.
Možno nás napadne otázka: Ale čo s nepriateľmi? Ježiš nemá nepriateľov. Jemu každý, mladý či starý, zdravý či chorý, veriaci či neveriaci, je osobne blízky. Ukázal to počas svojho pozemského života, keď všetkým preukazoval lásku. Je však pravda aj to, že jemu všetci lásku neprejavovali. Preto je iba na nás, ako sa k nemu budeme správať - ako priatelia či nepriatelia, ako tí, ktorí ho potrebujú alebo zosmiešňujú. On sa ku všetkým správa rovnako - ako k priateľom.
Úžasný zážitok rozpráva apoštol Ján, ktorý svoj život prežíval v láske: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ak dokážeme mať radi druhého, ak dokážeme nežiť ako príživníci, pochádzame od Boha a spoznáme Boží život. V tom sme veľkí a nik nám nemôže vyčítať obmedzenosť, že dobre sa budeme mať až po smrti. To nie je pravda! Kto miluje Boha, miluje stále, v živote, vo smrti aj po smrti.
Ako ja milujem? Koľko sebectva je v mojom živote? Nepatrím k tým, ktorí využívajú svojich najbližších? Dokážem sa obetovať pre iných?
Dal by Pán, aby si nás ľudia vážili preto, že prichádzame k ním s dobrotou v srdci.