Moderné vyučovacie metódy už nie sú iba v memorovaní učebnej látky, ale aj v samostatnom logickom myslení žiakov a študentov, ktorí môžu využívať rôzne pomôcky, obrazy, grafy, kabinety, laboratóriá, exkurzie, modernú techniku... Je zaujímavé, že čosi podobné robil aj Ježiš, ktorý používal obrazy a podobenstvá, na ktorých vysvetľoval tajomstvá Božieho kráľovstva.

V dnešnom evanjeliu Ježiš vysvetľuje, že Božie kráľovstvo v duši človeka začína nebadane a nenápadne, keď do nej zapadne čítané alebo počuté Božie slovo. Tam sa zachytí, ujme, začne rásť, až napokon prinesie úrodu. Ježiš ho prirovnal k pšeničnému a horčičnému zrnku. Pšeničné zrno všetci poznáme, ale čo sa týka horčičného, mnohí o ňom ani nevieme.

Horčičné zrnko, o ktorom Ježiš hovorí, rodí sa na horčičnom kre v Palestíne, v oblasti Galilejského jazera a v tomto kraji dorastá do výšky 2-4 metre. Horčica je odolná rastlina, ktorá rýchlo vyklíči a jej semená majú radi vtáky, ktoré obývajú horčičné kry. Horčičné zrno je oddávna známe ako korenie z jednoročnej horčice siatej - Sinapis alba. Celé horčičné semená voňajú veľmi málo, ale po rozomletí a premiešaní s vodou sa uvoľní ich ostrá aróma a výrazná chuť. Voda totiž aktivuje enzým obsiahnutý v horčičných semenách, ktorý reaguje s ostatnými látkami v nich a výsledkom je éterický olej s charakteristickou chuťou a vôňou. Ježiš chcel v oboch podobenstvách poukázať predovšetkým na to, že rast rastliny sa začína v tichu zeme.

Podobenstvá platia aj pre nás. Zasiatym zrnom je Slovo Otca, vložené do života Panny, betlehemskej jaskyne a tridsaťročnej nazaretskej samoty, kde postupne vyklíči, rastie až napokon vystúpi na povrch ako bohatý klas, ktorý rozsieva zrná po palestínskej pôde. My ich už roky počúvame v kostoloch, čítame doma, pozeráme na ne v televízii, vyhľadávame ich na internete, čím ich zasievame do srdca. Môžeme mať však pocit, že zatiaľ je to akoby bez výsledku, sme málo ľuďmi a ešte menej kresťanmi. Vtedy začneme strácať trpezlivosť, lámať nad sebou palicu a tvrdiť, že z nás nič nebude. Lenže nezabúdajme, že Božie zrno má niekedy dlhú inkubačnú dobu a vyklíči aj po niekoľkých desaťročiach, ako tomu bolo aj u svätého Augustína. Akonáhle však vyrastie klas naplnený novým zrnom, je našou svätou povinnosťou, aby sme ho rozsievali všade tam, kde sa nachádzame.

Tak si počína aj rodina rodín - Cirkev. Zasieva Božie slovo podľa Kristovho príkazu do celého sveta aj keď vie, že seje do tvrdej a neúrodnej pôdy. Tu môže niekto povedať, že je to zbytočné. Keď k tomu priráta aj krv mučeníkov, slzy vyznávačov a vierozvestov, skonštatuje, že hoci to Cirkev robí už 2000 rokov, človek sa nezmenil. Zostáva divochom, ktorý vraždí, štve, smilní, kradne, ohovára, cudzoloží, podvádza, klame... Či nemáme pocit, že zrno v tvrdej pôde už odumrelo? Neverme však tomu, lebo okolo nás je aj veľa potešiteľných skutočností.

Sú tu rodiny, v ktorých pravá a skutočná láska medzi manželmi a deťmi dáva pocit pozemského raja. Sú tu jednotlivci, tak duchovne zdatní a krásni, že to až udivuje. Sú tu ľudia protestujúci proti pýche pokorou, proti vzbure poslušnosťou a proti neviazanosti čistotou. To všetko sú prejavy zasiateho zrna, ktoré klíči, rastie a človek nevie ani ako. Preto neupadajme do malomyseľnosti, pesimizmu alebo zúfalstva, že nič nevidieť. Vidieť, ale musíme mať otvorené oči.

V jednej moslimskej dedine bývala malá skupinka kresťanov. Táto skupinka bola od ostatných izolovaná. Muži nesmeli sedieť s ostatnými mužmi, ženy nesmeli z dedinskej studne brať vodu. Deväť kresťanov si vykopalo vlastnú studňu. Po nejakom čase moslimská studňa vyschla a kresťania dovolili vodu čerpať všetkým obyvateľom. Na štít svojich domov napísali: Tu bývajú kresťania. Chceli tým zdôrazniť, že u kresťanov každý vždy nájde pomoc.

Kresťania boli semenami, ktoré časom vyklíčili a priniesli úrodu. Boli dobre zasiatym zrnom, hoci keď klíčilo, zdanlivo nebolo nič vidieť. To je aj naša úloha. Zasievať semená dobra, pričom Boh dá vzrast, počiatok novej úrody, ktorá raz bude bohatá.