13. nedeľa v období „cez rok“ – v roku B
Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi; prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Chod’ v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Mk 5, 21-43
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Počas posledného roku sme sa museli až príliš často konfrontovať so smrťou. Cintoríny a krematóriá boli naplno vyťažené a pozostalí museli často dlhé dni čakať na pohreb svojho blízkeho. Pandémia sa plnou silou zahryzla do životov ľudí a priniesla množstvo sĺz a bolestí.
Aj dnešné evanjelium sa zaoberá smrťou, pričom nám vôbec nechce kaziť radosť zo života či pridávať starosti. Práve naopak, chce nás zbaviť strachu pred ňou, ak pochopíme, že Boh je Bohom živých a Kristus premohol smrť. Viera v neho nám dáva život, ktorý nikdy neskončí. Preto sa nebojme často myslieť na pohrebný sprievod, v ktorom všetci máme svoje miesto, niekoľkokrát za rakvou a raz v nej.
Aký je náš postoj k smrti? Mnoho ľudí sa ju snaží zakryť záplavou kvetov, vencami, najdrahšou rakvou a pomníkom vytvoreným aspoň so švédskej žuly. Ale Jairus to urobil úplne inak. Nezačal po skonaní dieťaťa organizovať honosný pohreb, hoci na tom mal peniaze aj postavenie, ale utekal za Ježišom, lebo veril, že on môže pomôcť. A čo urobil Ježiš? Krásny pohreb odsunul bokom a prehlásil: Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí. A hoci ho vysmiali, nedal sa odradiť ani on, ani otec dievčaťa, hoci veľmi dobre vedel, že dcéra zomrela.
Čo nám chce povedať tento príbeh? Pán síce prebudil dievča k životu, ale neskôr opäť zomrelo, možno ako dospelá žena či starena, ale vtedy už nepomohol. V tých časoch zomieralo veľa mladých ľudí, tých však nevzkriesil a odvtedy už vzrástol o milióny počet plačúcich matiek a nešťastných otcov. Kristus nevzkriesil ich dieťa, hoci o to mnohí prosili.
Tí, ktorých sa táto bolestná udalosť netýka, iste pochvália tento príbeh, ale to je všetko. Je to však naozaj všetko? Veď si len predstavte, že v noci idete autom po neznámom kraji a tu sa pred vami objaví tabuľa, ktorú si prečítate a hoci po krátkej chvíli vám zmizne spred očí, vy už viete, kam cesta vedie. Aj rozprávanie o vzkriesení Jairovej dcéry je pre nás znamením, ktoré nám hovorí, že na konci tmavej cesty, ktorej hovoríme zomieranie, je niekto, kto nám daruje život, ak si dokážeme prečítať smerovku, čiže náboženstvo a vieru, a týmto smerom kráčať. Vtedy uvidíme nad našou rakvou aj my Ježiša, ktorý nás vzkriesi zo spánku smrti. Ak to dokážeme, potom aj pri smrti našich blízkych nebudeme hľadať útechu v pompéznosti, ale vo viere.
Prosím ťa, keby Boh existoval, tak by nemohli byť vojny, hovorí jeden baník druhému, ktorého chce presvedčiť o Božej neexistencii. Ten sa ho opýtal: Ty počuj, máš deti? To vieš, že mám. Práve teraz som sa veľmi nahneval na chlapca. Hovorím mu: Vonku je už chladno, nos čiapku. Ale on, frajer, chodí bez čiapky a teraz leží s angínou v horúčke. No vidíš, hovorí mu kamarát a kto za to môže, že má angínu, ty alebo on? A rovnako je to aj s Bohom. On ľuďom hovorí: Nezabiješ! Miluj blížneho ako seba samého! Ale my sa tým neriadime, vraždíme, bojujeme, a potom hovoríme, že Boha niet. Čo by si povedal chlapcovi, keby ti teraz povedal: To je jasné, otca niet, lebo inak by som nemohol prechladnúť. Pred každým človekom je život a smrť. Každému dáva možnosť voľby…
Boh dáva možnosť voľby aj každému z nás - život alebo smrť, večný život alebo večná smrť. Rozbehnime sa s Jairom za Pánom s prosbou, aby sme dokázali pri smrteľnom lôžku nám blízkeho človeka chytiť sa jeho ruky, ktorá ho prebudí zo spánku smrti k večnému životu. A modlime sa aj za našu šťastnú hodinu smrti, aby v tom okamihu nás Ježiš pevne držal za ruku a povedal: Vstaň a ži spolu so mnou celú večnosť!