Žijeme dobu, v ktorej sa odohrávajú mimoriadne udalosti či už vo svete vedy, techniky, spoločnosti alebo aj jednotlivcov. Veď si len uvedomme, koľké mimoriadne úspechy dosiahol svet v 20. storočí, čo však vôbec neskončilo a objavujú sa neustále nové a nové úžasné veci. Za všetkým stojí ľudský rozum, šikovnosť, obetavosť a zápal pre dobrú vec. Sme vystavení všetkému, čo nás obklopuje, a tak nečudo, že z času na čas sa aj nás zmocní túžba vykonať niečo mimoriadne. Lenže čo? Keďže nás nič zvláštne nenapadá, zostávame skleslí a znechutení, ale nemusíme, lebo aj náš život môže byť mimoriadnym, ak ho zasvätíme Bohu a prinesieme mu ho ako obetu.

Jakub a Ján túžili po významných postoch, lenže Ježiš ich „schladil“, keď im povedal: Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.

Z Ježišových slov plynie poučenie, že každý, kto chce niečo dosiahnuť, musí piť z jeho kalicha a byť pokrstený jeho krstom. Ako keby povedal, že všetko, čo je krásne, ušľachtilé, čo spôsobuje radosť, je postavené na tvrdej práci, utrpení a námahe. Platí to aj o našom vzťahu k Bohu. Ježiš hovorí, že kto chce pred ním niečo znamenať, musí vziať svoj kríž a nasledovať ho. Úžasne na tom je, že nemusíme mať strach, že nás niekto predbehne, lebo pri ňom môžeme všetci byť prví. Vo veľkej miere záleží na nás, lebo život každého z nás môže byť mimoriadny. Vieme sa nadchnúť životom nejakého svätca, vytrvalosťou pustovníka, doslova zhíkneme, že jestvujú kláštory, v ktorých mnísi či mníšky prežijú za jeho múrmi celý život. Obdivujeme chudobu svätého Františka z Assisi alebo tých, ktorí pôstom, hladom či bičom trápili svoje telá a máme pocit, že to je ideál, že to sa Bohu páči. Vtedy si iste pripadáme ako úbohí a nehodní hriešnici a tvrdíme, že my nikdy nič podobné nevykonáme, lebo sme slabosi.

Ako vytriezvenie z týchto myšlienok, môže nám poslúžiť život svätej Terezky Ježiškovej. Ona už ako 15-ročná vstúpila do kláštora do jednej z najprísnejších reholí ku Karmelitánkam. Žila tam 9 rokov, až do svojej smrti. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka, mäso mohli jesť iba chorí a predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však všetko s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä, aby som sa modlila za kňazov. Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala a doslova milovala všetky aj tie najpodradnejšie práce, ktoré konala z lásky k Ježišovi. Nerobila nič mimoriadne, iba poslúchala stanovy a príkazy. Dokonca aj chorobu prijala z lásky k Ježišovi a nič mu nevyčítala, hoci cítila, že jej pozemský život rýchle speje ku koncu. Dva roky pred smrťou na rozkaz predstavenej matky Agnesy, jej vlastnej sestry Paulíny, začala písať svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Napísala tam pamätné slová: Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna. Svojej sestre napísala: Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach. Až keď bola na smrteľnej posteli, jej spolusestry spoznali, koho mali medzi sebou.

Terezka nám ukazuje, že všetci bez rozdielu môžeme prežiť mimoriadny život, pričom nám Boh vôbec neprikazuje nočné bdenie, trápenie tela hladom, bičom či prežiť život za zamrežovaným oknom. Boh iba žiada, aby to, čo nám pošle, sme dokázali z jeho ruky prijať či už je to choroba, staroba, nepochopenie, neláska, každodenný boj proti zlu či hriešnym návykom. To nám úplne postačí na dosiahnutie večnej odmeny, teda, sedieť blízko pri Ježišovi v jeho kráľovstve. To je kalich a krst, ktorý treba prijať aj keď je horký a spôsobuje u mnohých naše nepochopenie, výsmech alebo prenasledovanie.

Nech nás k vytrvalosti povzbudí apoštol Pavol, ktorý Rimanom píše: Ak je Boh za nás, kto je proti nám?  Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Pavol jasne píše, že s pomocou toho, ktorý sa volá Ježiš, a ktorý je našou silu, staneme sa aj my prvými. S ním bude náš život niečím mimoriadnym a tým sa svojím spôsobom zaradíme medzi tých, ktorí vedou, technikou či umením sa snažia urobiť aj svet mimoriadnym. My budeme mimoriadni v Božej vinici, na Božej roli aj ako Boží rybári, ktorí budú iných loviť pre nebeské kráľovstvo.