Koľkokrát za deň sa spýtame človeka, čo chce, čo si želá, čo pre neho môžeme urobiť? A ak nám poodhalí túžbu svojho srdca a my mu môžeme pomôcť, je z toho dvojnásobná radosť, jeho i naša.

Podobná situácia je opísaná v dnešnom evanjeliu. Ježiš je už na odchode z Jericha a tu sa do cesty pripletie žobrák, slepec, ktorý podľa ľudí musel urobiť niečo veľmi zlé, keď ho Boh ranil slepotou. Na ceste jednoducho zavadzia, ale nepomôže ani odháňanie, lebo on stále vykrikuje: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Potom počuje tú čarovnú otázku: Čo chceš, aby som ti urobil? On túži iba po jednom: Rabboni, aby som videl! A Ježiš mu povedal: Choď, tvoja viera ťa uzdravila! Iste si nedokážeme predstaviť radosť, ktorá mu zaliala srdce a jediný prejav vďaky, aký mohol urobiť, evanjelista opisuje takto: A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Kto má zdravý zrak, nikdy nepochopí slepého, lebo vidieť, pripadá mu samozrejmé a často až tak, že aj krásne veci sa mu zunujú. Čo by dal nevidiaci človek za to, aby mohol aspoň nepatrnú čiastku vidieť z toho, čo zdravý? Preto sa niet čo diviť Bartimejovi, že volal na Ježiša s takou vytrvalosťou a vôbec si nerobil ťažkú hlavu, keď ho iní okríkali. My, chvála Bohu, máme zrak v poriadku, za čo nám treba Pánovi veľmi ďakovať a učiť sa na každého človeka pozerať Božím pohľadom. Máme totiž dvojaký zrak: telesný aj duchovný. Možno vidieť očami v hlave, ale aj očami v duši, očami viery. Tu si treba uvedomiť množstvo ľudí, ktorým síce slúžia oči v hlave, ale očami duše sú slepí alebo prinajmenšom krátkozrakí.

Všetci bez rozdielu by sme mali prosiť o duchovný zrak a volať s Bartimejom: Rabboni, daj, aby som videl! Ježiš sa tiež spýta: Čo chceš, aby som ti urobil? A my odpovieme: Nech vidíme Všemohúceho v kráse prírody, ktorý všetko stvoril a pre nás pripravil. Nech môžeme s dôverou volať: Otče náš... a pochopíme ako nekonečne nás miluje, chce nám iba dobre, a to aj vtedy, keď nás postihne bolesť či utrpenie. Nech očami viery vidíme, že Otec pre nás pripravil, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo pripravil tým, ktorí ho milujú. Nech vo svätej omši vidíme, ako sa Kristus za nás obetuje a volá nás na svoju hostinu, ktorá je pre nás posilou na dlhej púti do večnosti. Nech ho vidíme v našich rodičoch, súrodencom, ale aj v každom človekovi a plne pochopíme jeho slová: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Prosme Pána, aby rozmnožil našu vieru, uzdravil náš duchovný zrak a zľutoval sa nad tými najúbohejšími, ktorí sú duchovne úplne slepí, nemajú vieru alebo ju odhodili ako niečo nepotrebné a teraz sú obklopení duchovnou slepotou.

Trillussa, čo bol pseudonym rímskeho básnika Carla Alberta Camilla Mariana Salustra (1871-1950), vo svojej životopisnej básni píše, že sa v noci stratil v lese a stretol tam slepú starenku, ktorá mu vraví: Ak nepoznáš cestu, ja ťa odprevadím, lebo ju poznám. Básnik bol prekvapený a povedal: Zdá sa mi čudné, že by ma mohol viesť ten, kto nevidí. Ale starenka ho s rozhodnosťou chytí za ruku a vyzve ho: Kráčaj! A pokračuje: Je to viera, dobrá a milá vodkyňa, a tiež múdra starenka, ktorá hovorí: Polož sem nohu a choď po tomto chodníku, ktorý ide hore.

Dobre vieme, že ani pre veriaceho človeka sa nestane život úplne jasným, že všetko hneď bude vidieť a vedieť. Jeho život bude podobný nočnej jazde autom, keď reflektory osvecujú iba určitú časť cesty, ale aj to úplne stačí, hoci za autom aj po jeho stranách je tma. Aj viera dáva práve toľko svetla, koľko je ho treba, aby človek mohol nájsť svoju cestu a ísť po nej k cieľu, ktorým je Boh.

Pevne verím, že našu vieru nevnímame ako zdedený zvyk, ale dávame priestor, aby vychádzala z hĺbky našej duše a vyvierala ako prvá a najnutnejšia potreba. Taká viera bude vždy pre nás svetlom a len ona nás zachráni od duševnej slepoty. Prosme a spolu s apoštolmi volajme: Pane, posilni našu vieru!