Istý kňaz, pôsobiaci v starobylej bazilike, sledoval skupinu dievčat, ktoré vstúpili dovnútra. Stačil im iba jediný pohľad a odišli. Ich návšteva trvala iba niekoľko sekúnd. Kňaz uvažoval, že iste by zotrvali aj dlhšie, keby sa tam predávali nanuky, zmrzlina či bagety. Ich počínanie vysvetlil na starom porekadle: Ignotti nulla cupido, čiže: Čo nepoznáme, po tom netúžime. Zmrzlinu, nanuky či bagety dievčatá poznali, ale Ježiša nepoznali, a preto sa pri ňom nezdržali. A my si dnes, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, musíme tiež uvedomiť, že veľa záleží na tom, do akej miery ho poznáme.

Skutky apoštolov opisujú Efezanov, ktorých sa Pavol spýtal: Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili? Oni mu odvetili: Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý. A tak im najskôr musel vysvetliť, kto je Duch Svätý, a až potom, keď ho spoznali, prijali ho.

Spoznanie Ducha Svätého je spojené s určitou ťažkosťou. My si ho totiž nedokážeme predstaviť, tak ako Otca a Syna. Pri Otcovi nám hneď napadne myšlienka na láskyplného otca a pri Synovi zasa ako sa stal človekom a zomrel za nás. Ale Duch Svätý v nás nevyvoláva nijakú predstavu, lebo nebol viditeľný, nestal sa holubicou ani ohňom, lebo to boli iba symboly jeho prítomnosti. V žiadnom kostole nenájdeme jeho sochu či obraz a nedá sa ani namaľovať, lebo nemá tvár. Príčina je v tom, že žije vo vnútri Otca a Syna ako ich vnútorná láska, láska tak veľká ako je veľký Otec a Syn, tak úžasná, že večne žije v Otcovi a Synovi ako tretia Božská osoba.

Môžeme povedať, že predsa si ani ľudskú lásku nevieme predstaviť, nemá tvár, výšku, šírku, hĺbku, hmotnosť, podobu a je neviditeľná. Je to pravda, ale napriek tomu môžeme mať o nej istotu a hneď dvojakým spôsobom. Môžeme zmyslami pozorovať jej účinky a pocítiť ju v srdci. A hoci ani vtedy ju nevidíme, cítime ju a máme istotu, že jestvuje.

To isté však môžeme povedať aj o Duchu Svätom. Nevidíme ho, nevieme si ho predstaviť, ale opäť dvojakým spôsobom môžeme mať o ňom istotu. Pozorujeme jeho účinky, o čom pekne píše svätý Cyril Alexandrijský, slávny starokresťanský katechéta: Duch Svätý dáva jednému dar výrečnosti, inému dar proroctva, ďalšiemu dar vysvetľovania Písma, jednému dar sily v rodinných ťažkostiach, inému dar trpezlivosti v chorobe, ďalšiemu dar vyslobodzovania sa zo zlého návyku, jednému dar vytrvalosti v dobrom predsavzatí, druhému dar nábožnosti v modlitbe a ďalšiemu dar hrdinstva k mučeníctvu za vieru. Z týchto slov môžeme pochopiť, že všetky tieto účinky sú zmyslami viditeľné, takže s istotou nám dosvedčujú jeho existenciu.

Ešte viac sa však o Duchu Svätom presviedčame vtedy, keď ho pociťujeme srdcom. Môže sa to udiať vtedy, keď sa vytrvalo a vrúcne modlíme, oslobodíme sa úprimnou ľútosťou a sviatosťou zmierenia spod otroctva hriechu a sveta, poprípade aj generálnou svätou spoveďou. Vtedy nás napĺňa svetlom, silou a láskou, čo sa prejaví tým, že modlitba či bohoslužba sa stanú pre nás príjemnými a pocítime radosť a šťastie z viery. Svedectvo o tom vydávajú prví kresťania, ktorí za vieru dokázali v ukrutných mukách položiť svoje životy.

40-ročná matka štyroch detí hovorí: To, o čom nehovoria v mojom prípade lekári ako o zázraku a len ticho krčia ramenami, môžem povedať, že je dielom Ducha Svätého. Pred desiatimi rokmi jej zistili zhubný rakovinový nádor. Bola v rokoch s tromi malými deťmi a prežívala ťažké chvíle. Dni a noci na oddelení, kde pacientom vypadávajú vlasy, chudnú, kde jedny odchádzajú na cintorín a noví prichádzajú na ich posteľ, človek o kdečom premýšľa, búri sa, hnevá, dúfa, nahovára si, plače... To všetko som prežila, hovorí dnes už zdravá žena. Po jednej návšteve kňaza, keď mi priniesol eucharistického Krista a v tichu som sa pokúšala sústrediť na modlitbu, pocítila som v srdci hlas: Chceš žiť? Aj ja chcem. Urob, čo je v tvojich silách a o ostatné sa nestaraj. Roztriasla som sa na celom tele. Po chvíli som sa pristihla, ako šepkám: buď tvoja vôľa. Uzdravenie sa neuskutočnilo v okamihu. Prekonala som ešte dve operácie a niekoľko mesiacov v nemocnici. Žijem. Ba čo viac, o štyri roky, i napriek kritike lekárov, som počala a porodila zdravé dieťa. Dnes viem, že vo svojej viere som pevnejšia a istejšia. Denne si uvedomujem význam Ducha Svätého v mojom živote. Modlím sa k nemu, radím sa s ním, viac si uvedomujem, že moje telo je jeho chrámom.

Aj z tohto príbehu vidíme ako je potrebné, aby sa nám náboženstvo stalo príjemnejším, obšťastňujúcejším, prinášalo nám radosť, šťastie a úžitok už v tomto živote. Je potrebné, aby sa nám viera stala najdrahším pokladom, ktorý nepredáme za nič na svete.

Modlime sa dnes, modlime sa často a modlime sa vytrvalo, aby sme stále viac spoznávali Ducha Svätého z jeho účinkov, a aby sme ho zažili vo svojom srdci.