Kontakt
2. nedeľa po narodení Pána – v roku C
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
Jn 1, 1-18
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vianoce bývajú bohaté na radosť a zážitky, najmä tam, kde majú malé deti. Tie sa už nevedia dočkať chvíle, keď uvidia rozžiarený vianočný stromček a pod ním darčeky. Sú to chvíle nanajvýš dojímavé, ktoré mnohokrát vedia byť poučné aj pre dospelých. Deti dospelých totiž privádzajú k otázke: Prečo slávime Vianoce?
Započúvajme sa do dvoch skutočných príbehov:
Prvý sa stal v rodine, kde mali 8-ročného chlapca. Všetko bolo pripravené k štedrej večeri, už si iba sadnúť ku stolu, keď tu zrazu sa chlapček obrátil na otca a spýtal sa: Prečo vlastne slávime Vianoce? Otec, ktorý sa považoval za vyrovnaného s náboženskou otázkou, ako to vždy hovoril, že on Boha nepotrebuje, nevedel, čo má odpovedať. Niečo iba nezrozumiteľne zabrblal, ale cítil, že synovi, ktorý hoci je malý, nedal žiadnu odpoveď.
Druhý príbeh sa stal starším manželom. Vo farnosti žil ujo, veľký spevák, ktorý len na Vianoce si prišiel zaspievať do kostola, ale inak nábožensky nežil. S manželkou sa večne hádali, čo bolo bežné aj na Štedrý deň. Tentokrát to bolo o stromčeku: mať ho alebo nemať. Manželka tvrdila: Načo je, pre dvoch starých ľudí... a ujo: A prečo by aj dvaja starí ľudia nemohli mať stromček? Nakoniec to vyriešil tak, že sa rozbehol na faru, zazvonil a prekvapenému kňazovi povedal: Ja chcem mať kresťanské Vianoce! A kňaz sa ho spýtal: Ako si ich predstavujete? Stromček, vyprážaný kapor, zemiakový šalát, koledy a Tichá noc, odpovedal ujo.
Predpokladám, že všetci cítime, že toto nie sú Vianoce, to je iba obal Vianoc, trblietavá pozlátka. Vnútro kresťanských Vianoc spočíva v ich slávení s vierou, nádejou a láskou. Možno ktosi namietne: Teraz to hovoríš? Veď pri smetiakoch sú už povyhadzované stromy, vianočná radosť dávno ochabla, no ešte Traja králi a je po nich!
Prečo ich teda slávime? Odpoveď je zaznamenaná v radostných slovách evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Bez Ježiša Krista, bez jeho narodenia by neboli Vianoce. Radosť z Vianoc je radosťou z príchodu Božieho Syna na svet. Dnešné evanjelium však obsahuje aj neradostné slová: Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali. Prišiel aj medzi nás. Ako som ho prijal? Ako som oslávil jeho narodenie? Netýkajú sa tieto smutné slová aj mňa? Po smutných slovách však opäť nasledujú slová radosti: Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. My sme sa stali Božími deťmi pri krste, kedy sme Božie Slovo prijali do svojho života. Koľkí však vieru zo seba striasli, doslova zmyli krst a dnes žijú ako nepriatelia Boha. Pritom je zaujímavé, že Vianoce slávili aj oni, ale prečo? Veď v neho neveria!
V istom sanatóriu sa liečilo 15-ročné dievča Lujza, choré na tuberkulózu. Prišli Vianoce. Jej spoločníčky idú na sväté prijímanie. Ona ani nevie, čo to je. Dievča zo susednej postele sa jej to pokúša vysvetliť. Medzi prvými slovami Lujza počuje i slovo Boh. Strhne sa a povie: Ale to je predsa zahrešenie?! Úbohé dievča! Iba v tejto súvislosti poznala Božie meno.
My vieme, kto je Boh a tešili sme sa na príchod jeho Syna. Je dôležité, aby duch Vianoc v nás zostal a my, aby sme sa snažili žiť tak ako to apoštol Pavol radí Títovi (2,11-14): Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
