Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svo­jím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja: Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vy­čistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasi­teľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

Všetci máme skúsenosť, že keď položíme niekomu otázku, jeho odpoveď nemusí byť jednoznačná, ale môže mať viacero významov, čo je aj dobré, lebo ak je úprimná, môžeme sa rozhodnúť pre hociktorý variant, keďže všetky sú správne.

Uprostred Adventu zaznieva vážna otázka: Čo máme robiť? Má tiež viaceré odpovede. Jánovi ju položili zástupy, medzi ktoré sa môžeme rátať aj my, a tiež mýtnici aj vojaci, po vypočutí jeho kázne. Ján im dáva pomerne obšírnu odpoveď, ktorá však bola iba jednou stranou mince. Druhú stranu tvorí dnešné radostné rúcho ružovej farby aj slová proroka Sofoniáša: Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá; ako v deň zhromaždenia.

Akú definíciu by sme mohli dať slovu radosť? Napríklad: Je to citový stav, ktorý ovláda človeka, keď prežíva to, čo mu vyhovuje a čo potrebuje. Definíciu radosti však ešte rozšírme: Čo je radosť v Pánovi? Táto radosť je vlastne vďačnosťou za život. Často počúvame, že máme byť vďační, ale v bežnom živote mnohí nechcú byť vďační za to, čo dostali, lebo to nechceli a nemali o to záujem. Ako teda ďakovať za dar, ktorý síce spôsobuje radosť darcovi, ale obdarovaného privádza do situácie neplavca vhodeného do vody? Ako môže byť, napríklad, dieťa vďačné rodičom, ktorí mu síce dali život, ale ďalej mu nedali možnosť rozvoja, lebo im nezáležalo na jeho budúcnosti? Boh nám však nedal iba život, ale aj možnosť žiť ho ďalej, čím sa postaral o našu budúcnosť. Sám ukázal ako sa to dá, keď sa stal človekom a prežil náš život. Práve táto skutočnosť má byť prameňom našej radosti.

Ďalším dôvodom na radosť má byť veta: Pán je blízko. Toto vedomie tiež má v nás vzbudiť radosť a navonok sa má prejaviť ušľachtilosťou a vľúdnosťou k druhým a zároveň aj osobnou bezstarostnosťou, pretože si uvedomujeme, že sme v Otcových rukách.

Svet, v ktorom žijeme, ponúka veľa podnetov k zábave a umelej radosti. Tieto ponuky nás niekedy dokážu aj rozosmiať, pričom zažijeme pocit radosti, ale do týchto pokusov často preniká aj zármutok, bolesť, starosti a niekedy až zúfalstvo. Vtedy radosť úplne zmizne a nastáva pocit prázdna, spojený s výčitkami svedomia, že sme ublížili sebe aj iným.

Apoštol Pavol tiež nabáda k radosti v Liste Filipanom. Je zaujímavé, že nabáda k nej z miesta, z ktorého by sme to najmenej čakali, z rímskeho väzenia. Čaká na súd, a predsa sa raduje. Takže jeho výzvu nemožno brať ako dajakú frázu, ale úprimné vyznanie, ktoré robí v bolesti a utrpení. Filipanom píše: Moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia; medzi ktorým svietite ako svetlá na svete tým, že sa držíte Slova života na moju slávu v Kristov deň, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa zbytočne. A keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s vami všetkými. Takisto sa aj vy radujte a radujte sa so mnou! Nenachádzame práve v týchto slovách pravú kresťanskú veľkosť, ktorá jasne hovorí, že radovať sa treba dokonca aj v zármutku a nešťastí?

Nancy Hamiltonová sa narodila s vážnou diagnózou, ktorá ju postupne pripravila o obe nohy. Napriek tomuto hendikepu tak dokonale zvládala svoju životnú rolu, že nielenže nevzbudzovala poľutovanie, ale sama strhávala iných k úprimnej radosti zo života. Už ako dieťa rozdávala hračky, len aby iným urobila radosť, a ako 9-ročná bola pokrstená a odvtedy sa začala približovať k Bohu. S matkou sa dostala tiež do Lúrd, kde duchovne dozrela. Po návrate ju čakali ďalšie operácie, ale slabé telo už nemalo dostatok síl sa s nimi vyrovnať. Zomrela v roku 1967 ako 14-ročná. Tento strhujúci príbeh o bolesti a radosti vyšiel už mnohokrát pod názvom Keď zakvitne rumovisko.

Kresťanstvo nie je náboženstvom smútku, strachu, delenia hriechov na ťažké a ľahké či na hriechy, ktoré ešte možno spáchať bez Božieho trestu. Kresťanstvo je náboženstvom radosti z toho, že sme Božie deti, a preto sa môžeme pozerať na život radostnejšie ako ktokoľvek iný aj vtedy, keď sa nám život zdá byť neznesiteľný. Vedzme vtedy, že utrpenie života sa pominie a radosť zostane, ak naša životná cesta bude smerovať k Bohu.

Túto radosť zvestujme aj v nastávajúcom týždni všetkým, s ktorými sa stretneme. Nezabúdajme povzbudiť ich, ale aj seba, k dobrej vianočnej svätej spovedi, a tak uvoľniť v duši miesto pre Krista, aby sa jeho príchodom rozhostila v nej opravdivá radosť.