Kontakt
4. nedeľa v období „cez rok“ – v roku C
Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Lk 4, 21-30
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Mnohí ľudia sú milovníkmi seriálov. Keď sa vysielajú, tak nik ani nič ich od nich neodradí. Mám skúsenosť, že dokonca sú schopní ísť aj za miestnym kňazom, aby zmenil kvôli nim čas svätých omší. Na jednej strane je to smiešne, ale na druhej strane to hovorí o veľkej sile médií. Dal by Pán, aby takú silu malo pre veriacich aj Sväté písmo.
Cirkev počas jednotlivých nedieľ sa tiež snaží čítať Sväté písmo doslova na pokračovanie. Minulú nedeľu sme mali možnosť čítať a meditovať nad úryvkom Lukášovho evanjelia, keď Ježiš vstúpil do rodnej synagógy a jeho rodáci boli spočiatku z neho nadšení, ale v dnešnú nedeľu sme počuli, že jeho vystúpenie ich napokon tak pobúrilo, že ho chceli zhodiť z vrchu, na ktorom stálo ich mesto.
Ježišových rodákov možno trochu ospravedlňuje politická situácia, aká vtedy panovala. Nad Palestínou vládli Rimania, ktorí na židovský kráľovský trón dosadili Herodesa. Jeho meno značí potomok hrdinov, ale pritom on nebol ani poriadny Žid, a ani kráľ, iba „hrdina“ bezuzdnej ctižiadosti a ukrutnosti. Dejiny ho hodnotia ako jedného z najkrvavejších panovníkov antického sveta, o čom vypovedá aj neúplný zoznam vrážd, ktoré sú mu dokázané.
V roku 37 pr. Kr. po dobytí Jeruzalema odsúdil 45 svojich protivníkov, a aj mnoho členov židovskej Veľrady na smrť. V roku 35 dal v jerišskom rybníku utopiť 16-ročného švagra Aristobola, syna jeho najmilšej manželky Mariammy. S ňou mal niekoľkých synov, z ktorých dvoch poslal na výchovu do Ríma. Po ich návrate ich dal hneď zabiť, hoci sám cisár sa ich snažil zachrániť. Vtedy cisár údajne vyriekol známu vetu: Lepšie by bolo byť Herodesovým prasaťom ako synom. Židia totiž bravčové mäso nejedli, a tak nemal dôvod prasatá zabíjať. V roku 34 dal zabiť svojho strýka a ďalšieho švagra. V roku 29 dal pre klebety zabiť svoju manželku, ktorá akonáhle dodýchala, nariadil služobníctvu, aby jej prevolávali na slávu ako keby žila, a dal zabiť aj svoju svokru. V roku 25 dal popraviť švagra Kostobara a krátko pred smrťou v Betleheme nechal povraždiť nevinné deti, lebo sa bál Mesiáša. Niektoré odhady hovoria, že ich mohlo byť medzi 30-40.
Tu sa teda ani nemožno čudovať židovskému národu, ktorý mal takého kráľa, že túžil po Mesiášovi, obnoviteľovi kráľovstva veľkého Dávida a Šalamúna. Nazaretčanom preto lahodilo, keď ich krajan spomína myšlienky obnovy kráľovstva. Na jednej strane im lichotilo, že je jedným z nich a stal sa slávnym, o ktorom hovorila celá Galilea, na druhej strane však mali pochybnosti či je možné, aby ich známy, kamarát z detských rokov či spolužiak, pochádzajúci z obyčajnej rodiny, ktorého všetci poznajú, mohol byť taký veľký a významný. Ježiš mohol zmazať ich výhrady a urobiť pred ich očami úžasný zázrak, na ktorý vlastne aj čakali, ale keďže poznal ich zmýšľanie, jasne im povedal: Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti. Lenže zázrak, ktorý čakali, neurobil, a ani im nesplnil ich želania. Prečo? Lebo nechcel robiť cirkusové predstavenie, keďže jeho zázraky neboli určené na to, aby ho ľudia obdivovali a tlieskali mu, ale na to, aby pomáhal tým, ktorí to potrebovali. Preto ich nezdravú túžbu ukončil slovami: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.
Niečo podobné sa už stalo v židovskej krajine, keď prišiel hlad, neúroda a ľudia trpeli. Prorok Eliáš tiež nenašiel vieru a poslušnosť Božiemu zákonu u rodákov. Preto odišiel do cudziny a v Sarepte pri Sidone si pýtal od vdovy chlieb. Keďže žena poslúchla jeho žiadosť, múka a olej jej nikdy nechýbali, takže každý deň mohla piecť chlieb pre seba aj syna. Z dôvodu nevery aj prorok Elizeus neuzdravil žiadneho Izraelitu z malomocenstva, ale iba pohana Námana zo Sýrie.
Ježišovým rodákom teda nešlo o počúvanie Božieho slova, ale o senzácie. A tu je na mieste otázka na nás: Ako my počúvame Božie slovo?
Istý kňaz pôsobiaci v Londýne pozoroval ako poslucháči počas kázne driemu, obzerajú sa, debatujú a niektorí sa dokonca hrajú s mobilom. Keďže ovládal orientálne jazyky, na budúcu nedeľu si priniesol Bibliu v hebrejskom jazyku a začal ju čítať. Všetci sa zrazu stíšili a počúvali. Kňaz vtedy reagoval: Nie je to zvláštne? Keď čítam Bibliu v reči, ktorej rozumiete a hovorím o veciach týkajúcich sa večnosti, rozptyľujete sa, ale, keď čítam v reči, ktorej nik z vás nerozumie, pozorne počúvate!
Nepozornosť veriacich pri svätej omši však môžu zapríčiniť aj kňazi, najmä vtedy, ak dlho a učene kážu. Misionára v Afrike upozornil na to domorodec, keď povedal: Otče, kázeň má trvať tak dlho, ako môže počúvajúci stáť na jednej nohe. A nemusíme chodiť ani do Afriky. Nám, kňazom, to jasne pripomenul aj pápež František na návšteve Bratislavy. Povedal: Homília by zvyčajne nemala byť dlhšia ako 10 minút, pretože ľudia po 8 minútach strácajú pozornosť, s výnimkou, ak je veľmi zaujímavá. Čas by však mal byť 10-15 minút, nie viac.
V kabáte mladého námorníka, ktorý počas búrky zahynul na mori, našli Bibliu. Na prvú stranu si napísal tieto slová: Toto Písmo som najskôr čítal z poslušnosti k mojej mame, potom zo starostlivosti o svoju dušu a napokon z lásky ku Kristovi.
Augustín, ešte ako nepokrstený pohan, za ktorého obrátenie sa modlila jeho matka Monika, keď raz sedel v parku, počul tieto slová: Vezmi a čítaj! Preľakol sa a uvažoval, kto sa mu prihovára? Poobzeral sa a na zemi uvidel knihu. Keď ju zdvihol, zistil, že je to Biblia. Keď ju náhodne otvoril, našiel tam: Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.
Boh sa nám prihovára nielen ústami kňaza, ale aj ústami Písma, preto ho často berme do rúk a čítajme. Možno najskôr iba z lásky k otcovi či mame, ktorá však neskôr prerastie do lásky ku Kristovi. Dôležité však je, aby sme ho čítali vždy!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
