Kontakt
4. pôstna nedeľa – v roku C
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Lk 15, 1-3. 11-32
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Otrasnú skutočnosť, o ktorej hovorí dnešné evanjelium, poznáme veľmi dobre, lebo v určitých obmenách sa stále opakuje. Hádam ani neexistuje rodina, v ktorej by sa rodičia nesklamali v dieťati či v deťoch. Stáva sa, že dieťa celkom vypadne zo spoločenstva rodiny, spreneverí sa jej duchu, premárni aj časť našetreného majetku rodičov, ale časom sa vráti. Návrat však môže byť rôzny: jedno sa vráti s pokorou a ospravedlnením, druhé drzo, akoby sa nič nestalo, pričom si myslí, že povinnosťou ostatných členov rodiny je prijať ho späť.
Tu sa dostávame k prvej ťažkosti podobenstva. Sú ľudia, ktorí vypadli zo spoločenstva veriacich, ale nedá sa o nich povedať, že stratili aj vieru. Kedykoľvek sa však začne rozprávať o kresťanstve, majú svoj šláger, totiž, dnešné podobenstvo. Najtvrdšími výrazmi dokážu opisovať zvrhlosť syna a na tomto pozadí poukazujú na neprirodzené správanie sa otca. Nielenže ho vybozkáva, ale ešte aj tomu „zvrhlíkovi“ chystá hostinu, zabije teľa a správa sa k nemu ako k hrdinovi.
Buďme úprimní, že častokrát podobne zmýšľame aj my. Veď uznajme, ktorý otec by sa takto správal? Možno ešte matka, ktorá slepo verí synovi, lebo stále v ňom vidí svojho malého synčeka, ale rozumne a triezvo zmýšľajúci otec, ten by si poriadne rozmyslel svoj postoj k synovi, ktorý mu premrhal majetok. Určite by mu nebežal v ústrety, vypočul by si jeho vyznanie, ale zvážil by úprimnosť jeho slov a po chvíli ťažkého boja so sebou, by povedal: Dobre, uvidíme, či budeš sekať dobrotu, a potom sa ukáže, čo bude ďalej. Máme aj ďalšie deti, o ktoré sa treba postarať. Ty si nás potupil a to treba napraviť! Asi takto by konal dobrý a veľkodušný otec a my by sme mali pocit, že jeho prístup k synovi je správny.
Prečo potom Ježiš nám stavia pred oči úplne iný vzor otca? Podobenstvom nám totiž potreboval čosi vysvetliť, lebo on sa pravidelne stretával s mýtnikmi a hriešnikmi, sedával s nimi za jedným stolom, čím sa postavil proti vtedajším zvyklostiam a vedel, že farizejov to pohoršuje. Potreboval však zdôrazniť, že prvým aj posledným postojom Boha k hriešnikovi nie je spravodlivosť, ale milosrdenstvo. On postupuje inak ako otec rodiny, postupuje ako nebeský Otec, Otec milosrdenstva.
Túto skutočnosť pekne znázorňuje Rembrandtov (1606-1669) obraz Návrat márnotratného syna, ktorý iste všetci poznáme. Skutočným stredom obrazu sú otcove ruky, v ktorých sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne pokoj, nielen unaveného syna, ale aj utrmácaného otca. Sú to Božie ruky. Otcova ľavica je silná a svalnatá, ktorá zviera síce pevne, ale s nehou. Pravica nezviera, ale je mäkká, nežná, chce hladiť a ponúka súcit. Je doslova materská a znázorňuje ruku ženy. Jedna ruka ochraňuje syna a druhá posilňuje jeho odvahu a túžbu pokračovať v živote. Zaujímavý je aj otcov červený plášť, ktorý znázorňuje ochranné krídla matky.
Ľudia, ktorí svoju náboženskú ľahostajnosť ospravedlňujú dnešným podobenstvom Bohu nikdy neutečú. Je možné sa pred ním schovať ako Adam a Eva, vyhýbať sa mu ako Kain, dokonca žiť bez neho ako ateista, ale on, koho už raz uvidel, na toho nezabudne. A vidí každého z nás, má nás v evidencii, nosí nás vo svojom srdci.
Druhou ťažkosťou dnešného podobenstva je správanie sa staršieho syna. Zachoval sa správne? Jeho postoj však chápeme. Otec mu pekne hovoril: Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale to mu nestačí, má totiž pocit nedostatku lásky zo strany otca. Veď tvrdo pracoval celý život, snažil sa rodine robiť česť, pričom nemal žiadne osobitné nároky. A teraz, keď prišiel mladší brat, ktorý premrhal ten majetok, ktorý aj on pomáhal zveľaďovať, otec mu urobil hostinu, zabil teľa, a jemu nedal ani kozľa, s ktorým by sa pohostil s kamarátmi. Každý musí uznať, že mal pravdu. A uznal to aj otec. Synovi však chcel všetko vysvetliť. Chcel mu povedať asi toto: Synak, máš pravdu! Lenže pravda bez lásky je chladná. Odvolávaš sa na spravodlivosť, lenže spravodlivosť bez lásky je krutosť. Hovoríš, že to nie je v poriadku, ale poriadok bez lásky je puntičkárstvo. Tvoj brat sa previnil proti nášmu majetku, ale majetok bez lásky je lakomstvo. Tvoj brat opustil vieru, ale viera bez lásky je fanatizmus!
Prečo všetci máme porozumenie pre staršieho brata? Pretože to sme my! Vidíme svoje zásluhy, chceme spravodlivú odmenu a zasadzujeme sa za poriadok, akoby sme nikdy neurobili chybu. Poučme sa dnes od láskavého otca, že lepšie ako blúdiť je žiť v bezpečí domova, lepšie ako utiecť a všetko premárniť je, vytrvať.
Keď ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881) ležal na smrteľnej posteli, poprosil svoju ženu Annu, aby zavolala deti. Keď sa zhromaždili, dal si čítať podobenstvo o márnotratnom synovi. Potom im povedal: Deti, toto miesto dáva kresťanom najväčšiu útechu. Keď hrešíme, ignorujeme Božie prikázania, ale Boh nás aj tak miluje. Keď sa vrátime na správnu cestu a oľutujeme svoje hriechy, prijme nás a jeho radosť je o to väčšia, čím bolo väčšie nebezpečenstvo, v ktorom sme boli, a z ktorého sme vyviazli. Nikto si nemusí zúfať, že je stratený.
Je dobré, keď sme statoční, verní, vytrvalí a obetaví, ale bez šperku lásky to stále nie je ono. Otcova láska a milosrdenstvo nám dáva lekciu k dosiahnutiu dokonalosti a veľkosti pred Bohom aj ľuďmi. Buďme teda k ľuďom láskaví a milosrdní aj my, lebo lásku a milosrdenstvo potrebujeme aj od Boha!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
