5. pôstna nedeľa – v roku C
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Jn 8, 1-11
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Azda všetci túžime v tejto pôstnej dobe prehĺbiť svoj osobný vzťah k nebeskému Otcovi. K tomu nám chce pomôcť aj Ježiš udalosťou, ktorú sme si vypočuli v evanjeliu.
Aby sme však pochopili, o akú pomoc ide, musíme si najskôr pripomenúť z psychologického hľadiska, že človek neznesie, aby bol k Bohu dajako posunovaný. Neznesie, keď ho nútia sa modliť, chodiť na bohoslužby alebo na spoveď. Ľudia sa obyčajne tomuto posunovaniu vzpierajú, lebo posunujú sa iba železničné vagóny, a nie človek. U človeka sa pohyb k Bohu dosiahne tak, že sa mu odhalí krása Boha. Veď vôľa človeka sa od svojej prirodzenosti uberá za krásou. Kto teda niekomu odhalí krásu Boha, ten mu pomôže, že sa sám od seba, bez posunovania, pohne k nemu.
Práve takúto pomoc nám poskytuje Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď nám ukazuje krásu Boha. Židia chceli ukameňovať ženu pristihnutú pri cudzoložstve, čo im prikazoval Mojžišov zákon. Ježiš ich však zastavil svojím pamätným slovom: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň! A neodvážil sa nik, ale jeden po druhom sa vytrácali. Napokon Ježiš so ženou zostal sám, lebo on jediný bol bez hriechu a jediný mohol kameň zdvihnúť a hodiť. Ale neurobil to, hoci Mojžiš tak prikázal, ale žene povedal: Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!
Ježiš týmto láskyplným činom znázornil a zobrazil nebeského Otca. Veď sám o sebe prehlásil: Ja a Otec sme jedno. Ja som v Otcovi a Otec je vo mne. Kto vidí mňa, vidí Otca. Z jeho správania hovorí aj nám: Ako som sa ja zachoval k hriešnici, taký istý je Boh. On je milosrdný a láskyplný.
Uznajme či nám Ježiš týmto láskyplným činom neodhaľuje úžasnú lásku nebeského Otca k nám, aj keď sme hriešni? Či sa nám v tomto Ježišovom čine Boh nejaví ešte krajší a príťažlivejší a naše srdce sa nedáva do pohybu k nemu? Staroveký cirkevný otec svätý Gregor Naziánsky nás tiež k tomuto pohybu vyzýva, keď hovorí: Uznaj, človeče, odkiaľ to máš, že jestvuješ, dýchaš, rozmýšľaš, chápeš, spoznávaš Boha a máš nádej na nebeské kráľovstvo? Odkiaľ to máš, že v Kristovi máš brata a si milovaným Božím dieťaťom a dedičom? Nehanbíš sa, že hoci také množstvo veľkých darov od Boha prijímaš, odopieraš mu svoju vďaku a lásku?
Biskup, svätý František Saleský, napísal: Blížneho obviňujeme pre ľahké veci, kým seba ospravedlňujeme aj vo veľkých veciach. Chceme predávať za veľmi vysokú cenu, kým kupovať chceme veľmi lacno. Chceme, aby sa zadosťučinilo spravodlivosti u iných, ale aby sa postupovalo s milosrdenstvom v našom dome. Neúprosne sa dožadujeme svojich práv, pričom chceme, aby iní boli skromní pri vyžadovaní svojich. To, čo robíme pre iných, vždy sa nám zdá veľa, kým to, čo robia iní pre nás, nezdá sa nám ničím.
Hriech smilstva nie je o nič väčší ako nenávisť, závisť, zloba, vraždy, krádež…, všetko sú zlá, ktoré ničia ľudskú dôstojnosť. Boh to takto nechcel. Ježiš svojím správaním práve toto ukazuje farizejom: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň. Vadí nám cudzoložstvo ženy? A čo naša pýcha, nadutosť a nadriadenosť pre svoj farizejský pôvod? Naše krádeže, zloba, nenávisť, okrádanie chudobných, vdov a sirôt? Akú veľkú horu kamenia by sme museli na seba zosypať, aby sme sa dostatočne potrestali za svoje hriechy, len aby bolo učinené zadosť spravodlivosti?
Ježiš nikoho neodsudzuje, ani ženu, ani farizejov, čím dal všetkým výchovnú lekciu. Každý hriech je v Božích očiach veľká ohavnosť. Voči Bohu sa neprehrešuje iba ten, kto cudzoloží, ale každý, kto pácha hriech. Kamene spravodlivosti a popol pokánia si preto radšej sypme na svoju hlavu, a nie na hlavu tých druhých.
Všetci sa snažme pri pohľade na láskyplný čin Ježiša Krista pochopiť, že nekonečne veľký Boh je k nám láskyplný, a preto všetci si v tomto posvätnom čase prehĺbme a zvrúcnime náš osobný vzťah k nemu.