Staré a múdre porekadlo hovorí: Nie je ten, čo by sa páčil všem... Napriek tomu, že je veľmi staré, je aj neskutočne pravdivé. Všetci máme vyskúšané na vlastnej koži, že jedni nás milujú a druhí nenávidia, jedni nás vyvyšujú a iní nami pohŕdajú.

Tak to bolo aj v prípade proroka Jeremiáša, narodeného v Anatote, ktorý bol za proroka povolaný asi v roku 627 pred Kristom. Jedni ho vysoko rešpektovali, iní mu číhali na život. Prorocký úrad vykonával asi 40 rokov. Hnalo ho Božie slovo, aby varoval ľud pred politickou krátkozrakosťou kráľov, aby bojoval za čisté náboženstvo a správne uctievanie Boha Jahveho, čím sa neustále dostával do sporov s politikmi, kňazmi, a aj s vlastnou rodinou.

To, čo sme počuli v dnešnom 1. čítaní, stalo sa pri obliehaní Jeruzalema Babylončanmi v roku 586 pred Kristom. Jeremiáš videl márnosť odporu a vyzval obyvateľov, aby sa vzdali. Vojenskí vodcovia ho však prehlásili za zradcu a žiadali pre neho trest smrti. Nerozhodný kráľ privolil, preto ho dal vhodiť do cisterny, v ktorej nebola voda, iba páchnuce bahno, do ktorého zapadol až po krk. Veľmi dobre vedel, čo ho čaká. Nedostane jedlo ani vodu, takže jeho dni sú spočítané. Nemôže nič urobiť pre svoju záchranu, iba v modlitbe čakať na skorú smrť.

Božie slovo ho 40 rokov nútilo a pomáhalo mu, aby hovoril veci, ktoré ľudí pohoršovali a napĺňali hnevom. Hovoril proti politike, kňazom aj chrámu, pričom spomínal novú zmluvu a nový ľud, ktorý bude uctievať Boha srdcom a nie podľa mŕtvej litery zákona. Keďže hovoril, že odpor je zbytočný a treba sa poddať Babylončanom, tak ho politici pokladali za vlastizradcu, kňazi, ktorým vytýkal chyby za neverca a bohorúhača a ľud, ktorému nedal pokoj, za buriča a blázna.

A predsa, Jeremiáš hovoril iba Božie slovo, to, čo mu Boh vnukol hovoriť. Sám sa často s ním hádal, lebo nechcel hovoriť to, čo sa iným nebude páčiť, ale napokon predsa poslúchol, čo ho stálo stratu postavenia, miesto v kňazskej rodine, z ktorej pochádzal, česť, zdravie aj slobodu. A teraz, keď je už tak blízko koniec, bolo by dobré prosiť o skorú smrť, aby konečne našiel pokoj. Lenže on je verný Bohu a prosí iba o jedno, aby sa na ňom vyplnila Božia vôľa, lebo Boží plán môže byť iný ako ľudský. Preto zostáva ponorený v bahne a všetko ostatné necháva na Pána.

Jeremiáš sa nemýlil. Boh ho ešte potreboval. Abdelmelech sa stáva Božím nástrojom a prihovára sa zaň u kráľa. Ten ho káže vytiahnuť z cisterny a pustiť na slobodu. Krátko na to Jeruzalem ľahne popolom, obyvatelia sú odvedení do zajatia a kráľ je oslepený. Jeremiáš, hoci by v pokoji mohol odísť, zostáva s trpiacim a zúfalým ľudom, aby ho potešoval. Až keď naplní svoje pozemské poslanie do poslednej bodky, zomiera mučeníckou smrťou, keď ho nepriatelia unesú do Egypta.

Jeremiáš je vzorom vernosti Bohu až po mučenícku smrť. Bol nenávidený a ponižovaný, lebo nehovoril to, čo sa páčilo ľudu, a tak sa stal predobrazom Ježiša Krista. Bol vhodený do cisterny, kde sa modlil k Bohu, aby sa naplnila jeho vôľa, podobne ako Ježiš, keď prežíval ťažkú hodinu v Getsemanskej záhrade a modlil sa: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! Jeremiáš, tak ako Ježiš, bol poslušný až na smrť.

Prorokovi Jeremiášovi je podobný každý z nás. Aj my sme totiž obdržali Božie povolanie pri svätom krste a stali sme sa účastní Kristovho kňazského, učiteľského a prorockého poslania. Preto ako proroci musíme vydávať slovami aj skutkami svedectvo o Pánovi, a to aj za cenu, že nás stihne podobný osud. Ľudia nás nebudú chcieť počúvať, budeme postavení mimo vlastnej rodiny či spoločnosti a pre Ježišovo meno budeme aj nenávidení. Vtedy nastane tá chvíľa, keď zapadneme do bahna a nebudeme vidieť z neho žiadne východisko. Pre niekoho to bude „noc temna viery“, kedy sa všetko ponorí do tmy a on nebude môcť veriť. Pre iného to bude rozhodnutie, ktoré mu nadiktuje svedomie, aby sa postavil proti istej veci alebo človekovi. Vtedy ho opustia priatelia a nepriatelia zrazia do bahna. Bude to chvíľa, kedy zistíme, že už nám niet pomoci a naše vnútro zachváti akoby rakovina, ktorá nám povie, že naše dni sú spočítané. Čo vtedy robiť? Oddať sa zúfalstvu či rezignácii? Určite nie!

Ruský básnik Vladimír Vladimírovič Majakovskij (1893-1930) sa narodil v gruzínskom Bagdadi. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Moskvy, kde sa práve utvárali revolučné snahy. Mladý Majakovskij sa k nim pridal. Už v 12-rokoch sa z neho stal boľševik. V 14-tich ho za to zatkli, ale prepustili a v 15-tich ho zatkli znova za držanie zbrane a propagáciu. Odsedel si 11 mesiacov. Po odchode z väzenia písal, recitoval a zoskupil okolo seba skupinku tzv. futuristov. Kreslil aj plagáty, keďže bol mimoriadne výtvarne nadaný. Po revolúcii začal cestovať po svete, no toto obdobie bolo pre neho asi najväčším sklamaním. Revolúcia ho živila a keď skončila, mohol písať už len milostné básne. Roku 1930, keď videl, čo sa revolúciou dosiahlo, zverstvá, ktoré sa napáchali, zúfal si a pravdepodobne spáchal samovraždu, aj keď dodnes nie je jasné či zbraň držal on sám. Na začiatku kariéry napísal: Súdruhovia, chcel by som si vytrhnúť dušu z tela, naširoko ju rozvinúť ako krvavo červenú zástavu a niesť ju pred vami. Jeho posledné slová pred ukončením života boli: Bratia, ja som vás oklamal. Kristus žije!

Básnik si zúfal, čo bola iste veľká chyba. Nevidel žiadne svetlo na konci tmavého tunela jeho života. My však vieme, že nikdy nie je neskoro na nádej. Vždy sa oplatí odovzdať sa Bohu a jemu ponechať iniciatívu. On rozhodne a vždy tak, aby sme my mali z toho úžitok a on slávu. Boh je verný vždy a vo všetkom a neopustí nás ani vtedy, keď budeme zapadnutí v bahne hriechu.