Človek je spoločenský tvor, čo potvrdzuje aj sám Boh, ktorý mu povedal: Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná. Človek žije v rodine a usadzuje sa bývať nie kdesi na samote, ale tam, kde žije viac ľudí. Preto si za svoje bydlisko vyberá najmä mestá či dediny, vytvára národ, štát a hľadá si priateľov, s ktorými uzatvára spojenecké zmluvy. Robí to preto, aby mal okolo seba blízkych ľudí, spojencov, ktorí podobne zmýšľajú aj konajú a v čase núdze mu budú ochotní pomôcť.

V dnešnom čítaní z Listu Hebrejom je tiež reč o našich spojencoch. Pisateľ Listu na nich poukazuje a vymenúva ich. Sú to anjeli, spoločenstvo veriacich, duše spravodlivých, Boh a Ježiš Kristus. Teda ani my, veriaci, nie sme sami. Naši spojenci sú síce z neviditeľného sveta, ale predsa zo sveta skutočného a reálneho. O niekoľko chvíľ vo Vyznaní viery sa budeme modliť: Verím v jedného Boha, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného a neviditeľného... Takto to vyznali cirkevní otcovia na nicejskom aj carihradskom cirkevnom sneme a so všetkou rozhodnosťou to vyznávame aj my.

Veríme, že anjeli stoja pri nás a sú našimi opravdivými spojencami. Zo života pápeža svätého Jána XXIII. sa dozvedáme o jeho veľkej úcte k anjelom. Keď mal raz príhovor o dodržiavaní dopravných predpisov, vyzval, aby sme sa utiekali k anjelom strážcom a nesadali si za volant bez modlitby k anjelovi strážcovi za seba, ale aj za tých, ktorých na cestách stretneme.

Ďalším naším spojencom je zhromaždenie veriacich čiže farnosť. Človek má niekedy pocit samoty a opustenosti. Ale, keď vstúpime do chrámu, do zhromaždenia veriacich, stráca sa tento zlý pocit a človek vtedy nadobúda pocit radosti a šťastia, keď vidí, že nie je sám, ale sú ľudia, ktorí majú rovnaké zmýšľanie ako on. Pocit, že sú v spoločenstve vítaní, mali by mať najmä tí, ktorí prichádzajú bývať či študovať do miest a mali by vnímať našu pomocnú ruku v prostredí, ktoré je pre nich cudzie a často opradené rôznymi vybájenými tvrdeniami o meste alebo ľuďoch, ktorí v ňom žijú.

Boh je s nami! On je naším najväčším a najistejším spojencom. Veď si len uvedomme, aká duchovná sila prenikla mladučkým Dávidom, keď stál pred po zuby ozbrojeným silákom Goliášom. Nebál sa, netriasol sa od strachu, keď ho počul ako sa vychvaľoval: Čo som pes, že ideš proti mne s palicou? Poď ku mne a dám tvoje telo nebeským vtákom a poľnej zveri! Ale Dávid mu odpovedal: Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktorého si hanobil. A aký bol výsledok tohto nerovného boja? Odpoveď nachádzame v 1. Knihe Samuelovej: Tu sa Filištínec pohol, vykročil a blížil sa k Dávidovi. Dávid však rýchlo bežal oproti šíku v ústrety Filištíncovi. Potom Dávid siahol rukou do kapsy, vytiahol z nej kameň, praštil a zasiahol Filištínca do čela. Kameň mu vnikol do čela, takže padol tvárou na zem. Tak premohol Dávid Filištínca prakom a kameňom, zrazil Filištínca a usmrtil ho, hoci Dávid nemal v ruke meč. Aj náš život je neustály zápas, ale vedzme, že ak je Boh s nami, nik sa nemôže postaviť proti nám.

Našimi spojencami sú aj duše spravodlivých, ktoré dosiahli svoj cieľ. My veríme v spoločenstvo svätých, čo znamená, že my, veriaci, živí aj zosnulí, sme navzájom spojení a môžeme si pomáhať. Množstvo duší zhromaždených pri Bohu v nebi tvorí Cirkev oslávenú, vidí ho z tváre do tváre a prihovára sa za nás a pomáha nám. My, Cirkev bojujúca tu na zemi, veľmi potrebujeme ich pomoc, ale veľa dobra môžeme vykonať aj my, modlitbou za Cirkev, trpiacu v očistci. Tieto duše zasa očakávajú našu pomoc vo forme modlitieb, dobrých skutkov a obetovaní svätých omší a prijímaní.

Napokon, naším najbližším spojencom, ktorý z lásky k nám si vzal na seba naše telo, je Ježiš Kristus. Keď starozákonný veľkňaz vstupoval do veľsvätyne, obliekol si efód, ktorý sa skladal z dvoch pestro tkaných kusov látky, zakrývajúcich chrbát a prsia, spojených náplecníkmi, zdobenými dvoma drahými kameňmi, vsadenými do zlata a prepásaný bol opaskom. Súčasťou bol taškovitý náprsník, zdobený dvanástimi drahokamami po troch v štyroch radoch s vyrytými menami izraelských kmeňov, v ktorom sa uschovával lós - urím a tummím. Efód bol znamením, že veľkňaz nesie ťarchu vín celého izraelského ľudu, a keďže bol v blízkosti srdca, bol zároveň znamením starostlivosti a lásky k ľudu. Starozákonný veľkňaz bol predobrazom Krista, Veľkňaza Nového zákona. Čo v Starom zákone bolo iba naznačením, splnilo sa v Ježišovi. On niesol na svojich pleciach ťarchu našich vín a zapísal si nás do svojho Srdca, ktoré si dal prebodnúť.

V roku 1969 v istom mohamedánskom chráme v Kašmíre uchovávali ako vzácnu relikviu vlas z brady Mohameda. Naraz sa zistilo, že táto relikvia sa stratila. Všeobecne podozrievali budhistov, že ju mohamedánom ukradli. Mohamedáni boli tak urazení, že ich vyšlo do ulíc 140 tisíc, kričali a volali, že sú ochotní svoje životy obetovať vo svätej vojne proti budhistom. Až keď sa vrátila táto pamiatka, nastalo medzi mohamedánmi utíšenie. Títo ľudia veria v svojho proroka a nielen vyznávajú o ňom, že je najväčší prorok, ale sú ochotní za neho položiť aj život. Od nás sa nežiada položiť život za nášho Spasiteľa, ale sa žiada, aby sme svoj život podľa neho nasmerovali k nebeskému Otcovi. Ale buďme úprimní, že nám sa aj to málo zdá byť mnoho…

Načo by bola zmluva, keby ju jedna alebo druhá strana nedodržiavala? Odpoveď si musí dať každý sám. Som spojený s anjelmi, farnosťou, Bohom, dušami spravodlivých a s Kristom? Ak som spojenie prerušil, zostal som sám a zahyniem. Ak ho udržujem, nie som sám. Tých, ktorí sú so mnou je omnoho viac, ako tých, ktorí sú proti mne. Apoštol Pavol to povedal hádam najvýstižnejšie: Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?